Miloš HalečkaNa španielsky ostrov Gran Canaria sa na konci februára zišlo viac ako 3800 bežcov, aby absolvovali jeden z behov v rámci Transgrancanaria. A bolo z čoho vyberať:
- 360º 262km
- Classic 128km
- Advanced 65km
- Marathon 42km
- Starter 30km
- Promo/Youth/Family 17km
Ja som si vybral Classic, lebo veď keď už mám toľko cestovať, nech to stojí na to. Ale predtým než vás zahltím svojimi subjektívnymi pravdami, pozrite sa na to, ako to vyzeralo naozaj:
Štart, Las Palmas de Gran Canaria
piatok 23:00
Bývame asi sto metrov od pláže, takže štart máme pod oknami. Ešte sa u nás staví Maťo Halász (@martin.halasz) so svojím tímom Katka (@katyja7) a Roman (@passionate_runner_39), my čo bežíme, urobíme posledné prípravy (záchod, čo si budeme hovoriť) a vyrážame na pláž.
Tá už je plná ľudí, hrá živá hudba s kubánskym nádychom a atmosféra je parádna. Rozlúčime sa s Martinom (som veľmi vtipný, keď mu vravím, že sa vidíme o pätnásť hodín v cieli), on ide medzi svojich lepších kamošov eliťákov vpredu a ja sa radím do davu normálnych ľudí. To v tomto kontexte znamená, že sa na nich ako na mimozemšťanov pozerajú len ich ne-ultra blízki. Na eliťákov sa pozeráme ako na ufóncov aj my.
Martin a ja pred štartom 
Selfíčko musí byť
Mám plán ísť na 24 hodín, a to na základe vedeckej úvahy. Lavaredo Ultra Trail má o 8 kilometrov a o 1700 výškových metrov menej a pred dvoma rokmi som ho absolvoval za 24 hodín a 15 minút. Odvtedy som sa o niečo posunul, takže ten čas by mohol cca sedieť. Keďže som ale niečo za posledné dva mesiace natrénoval, mám super optimistický plán aj na 22 hodín ale aj ten na 26 hodín, keď sa všetko pokazí. Pozrel som si časy bežcov minulého ročníka a spravil si v rámci prípravy referenčný excelík.
Španielsky hovoriaci moderátor dáva raketové salvy monológov, sem-tam prerušené veľmi zjednodušeným anglickým prekladom. Eufória rastie, motýle v bruchu sa prebrali a na tvári mám obligátny úsmev ultra feťáka. Rozmýšľam, prečo toto robím. Je jedenásť hodín večer, oceán sa robí krásnu plážovú kulisu a ja idem bežať niekam do tmy. Rozhliadnem sa okolo seba a vidím viac ako 800 podobne postihnutých. OK, nie som sám divný.
Úsek 1: Arucas
16,5 km, sobota 00:50
Cinco, cuatro, tres, dos, uno! Ohňostroje, vybiehame. Atmosféra ako na karnevale. Prvé kilometre vedú po pieskovej pláži. Presnejšie, po suchom piesku. je príliv a ten tvrdý mokrý ostáva pod hladinou. A beh v suchom piesku nie je úplne med lízať. Po prvé to veľmi unavuje, po druhé nechceš aby sa ti do tenisiek dostal piesok a spravil ti krvavé otlaky. Mám teda svoje bežecké návleky, štýlovo popod podrážku uchytené gumičkami do vlasov z drogérie (nemohol by už niekto predávať návleky so zásobou náhradných gumičiek?). Nevydržia viac ako pár kilometrov, ale to je ich účel. Chrániť len na pláži. Normálne podmienky zvládnu návleky aj bez uchytenia na bokoch.
Keďže na TGC je povinnosť mať vzadu na chrbte červenú blikačku, je krásne vidieť, kam až sa ťahá štartové pole. Po chvíli vybiehame z piesku na vyvýšené nábrežie, takže sa beží oveľa lepšie. Vedľa mňa začujem šuchot. Chlapík má nohy až do polovice lýtok zabalené v igelitových taškách. Asi tú prípravu na pláž trochu precenil. Dúfam že nebudem vedľa neho, keď sa vyzuje.
Je piatok večer, takže z reštaurácií nás zdravia zabávajúci sa a vzduch sem-tam zavonia po jointe. To všetko skončí, keď opustíme promenádu, prebehneme cestu a za blikania policajných áut vybiehame smerom do kopcov. Dlhý had červených svetielok sa ťahá temnotou do svahov pred nami. Otočím sa, za sebou vidím hada čeloviek a za nimi promenádu. A náš apartmán. A posteľ. Opäť mi v hlave znie otázka hlasom mnohých mojich kamarátov a rodinných príslušníkov: „A prečo toto robíš?“ Odpoveď dostanem ako vždy ráno.
Na Gran Canariu sme prišli už pred piatimi dňami a urobili pár rekognoskácií trate a výletov do vnútrozemia. Viem teda, že okrajové štvrte Las Palmas vyzerajú ako juhoamerické favely, aj keď bez kartelov a násilia. Ale estetický dojem teda nič moc. Takže som rád, že tma tieto paneláky vo svahoch skrýva.
Červený had predo mnou 
Biely had a svetlá Las Palmas za mnou
Postupne opúšťame civilizáciu, ale to čo vidieť vo svetle čeloviek stále nie je nič moc. Okrajové uličky malých usadlostí, betónové cesty, avšak všade naokolo krásna vôňa, ktorá pripomína fenykel. Dochádza mi, že ani netuším ako táto bylina vyzerá.
Prvý checkpoint je dedina Arucas so stanom a občerstvovačkou. Nič si nedávam, vody v camelbagu som sa zatiaľ ani nedotkol a ďalšia kontrola je za cca 11 kilometrov. To zvládnem.
O tom, ako idem sa zatiaľ nedá veľmi hovoriť. Pole bežcov je ešte husté, vo svahoch sa nedá predbiehať a nikto to ani nerobí. Máme pred sebou ešte viac ako sto kilometrov, netreba sa hrať na hrdinu.
Úsek 2: Teror
27,9 km, sobota 02:33
Druhý úsek nie je ničím výnimočný, stále stúpame do hôr, telo sa dostáva do prevádzkovej teploty. Začína byť trochu zima. Prekonávame prvé poriadne stúpanie na kopec, nasledované strmým zbehom. Ochutnávka nasledujúcich dvadsiatich hodín. Hore na kopci je vlhko, ideme v mraku. Goratex nechávam vo veste, nad ránom bude horšie.
Checkpoint je v dedine s poetickým názvom Teror, kde hneď za občerstvovačkou búši miestny zábavný podnik obklopený mládežou. Vyzerá to tam oveľa civilizovanejšie ako u nás na dedinskej diskotéke v piatok v noci.
Úsek 3: Moya – Fontanales
39,5 km, sobota 04:44
Gran Canaria nám dáva postupne pocítiť svoje kvality. Okolo je tma, ani mesiac neosvetľuje okolité kopce. Asi aj preto, že ideme vo vlhkom opare, ktorý sa lepí na telo a znemožňuje výhľad na viac ako pár metrov. Vyťahujem bundu a dúfam, že to nebude horšie. Na race briefingu spomínali, že v noci v horách môže byť len niečo nad nulou.
Prichádza prvá kríza. Nie fyzická, ale morálna. Všetci normálni ľudia teraz spia vedľa svojich blízkych, len ja sa tu trmácam s bandou magorov po tmavom lese, chce sa mi spať a toto celé nie je ešte ani štvrtina celej cesty. Potím sa a je mi zima. A okrem toho som si istý, že tie tácky na občerstvovačkách, plné syrov, šunky, ovocia a kadečoho iného sú semeništom pekelného corona vírusu. Samozrejme že je to samoobsluha a každý spotený bežec to pekne obchytká. A som si istý, že som počul v štartovom poli taliančinu. Som jasný, dám DNF a ochoriem na coronavírus. A ešte aj prechladnem, lebo je mi zima.
V takejto vynikajúcej nálade mi ostrov naloží prvý poriadny test. Štartové pole je ešte stále relatívne kompaktné a had červených svetiel pred nami zrazu mizne. Dobehnem tam a vidím, že ľudia klesajú dole do strmej prepadliny po technickom teréne, plnom veľkých kameňov. Trail je hustý cikcak smerom nadol, žiadne pekné serpentínky.
Idem opatrne s paličkami pred sebou, cesta je úzka a neprehľadná. Moja nálada je na bode mrazu. Do tmy sa z času na čas ozve hlasné „Yeahhhaaaaaaaaa!“ a „Transgrancanaaaaaria!“ No jasné, len sa zabávajte, veď sa dosmejete cez deň. V duši mám temnejšie ako naokolo. Zvláštne je, že pod sebou nevidím, kam ten červený had pokračuje.
Dosiahnem dno priepasti, no ešte nie to psychické. To sa dostaví, keď prebehneme smerom doľava za malé rebro, ktoré skrýva pokračovanie trasy. Červený had sa tiahne SMEROM HORE. Ešte strmšie ako šiel dole.
Unavená nevyspatá myseľ si tú scénu preloží Pánom Prsteňov. Presne takto to vyzeralo v Železnom pase, kde skřeti pod Sarumanovým bičom museli schádzať do smradľavých jám plných ohňa, kde vykonávali nejaké odporné práce a potom zase vychádzali hore, aby dostali najesť. Nejaké odporné svinstvo, ktoré ich drží pri živote bez zmyslu. Všade tma a červené svetielka.
V takomto príjemnom slniečkovom rozpoložení vyleziem tú strminu a dopracujem sa do dedinky Fontanales, pokrútim hlavou nad bláznovstvom miestnych, ktorý o tomto čase obsluhujú občerstvovačku a pokračujem ďalej. Temná noc duše, tak sa to nazýva. To že si držím čas na 22 hodín, je len malá útecha. Avšak podstatná, cítim, že posledné dva mesiace tréningu sú cítiť, ale k tomu sa ešte dostanem.
Úsek 4: Los Pérez
50,9 km, sobota 06:59
Takéto krízy pozná každý ultrabežec a ak nie, tak nie je normálny, alebo si do gelov mieša nejaké drogy. Okrem toho však bežci vedia aj to, že každá kríza raz prejde (no… skoro…) a niekedy na to stačí nepatrná vec. V mojom prípade je to slnko, ktoré vychádza ráno po štarte. Doteraz som zažil dva behy, ktoré štartovali v piatok v noci a každé sobotné ráno bolo požehnaním. Vidieť zrazu pred sebou strmé štíty Dolomitov na Lavaredo Ultra Trail alebo vlnivý hrebeň Malých Karpát na Štefánik Trail, ako ich osvetľuje slnko, ktoré je ešte skryté za obzorom, to je pocit, pre ktorý to robím.
Zrazu vidím okolie, stromy, skaly, nebo, diaľky. Celú noc sme šli v tme, ale tá krása tu bola celý čas a čakala na nás. To je tá odpoveď na otázku zo štartu. Zažiť svoju vlastnú malosť oproti nekonečnej prítomnosti prírody. O rok odtiaľto uvidia východ slnka iní bežci, o sto rokov niekto úplne iný, ale tie kopce a skaly tu budú stále. Ja som len mravec, ktorý dostal možnosť tú krásu zažiť vo svojom krátkom živote.
Gran Canaria ma však prekvapila aj tu a ešte pred týmto ranným divadlom som dostal nakopnutie iného rázu. Za Fontanales ešte v tme vybiehame na rovinaté lúky, kde sa do nás oprie silný vietor od pobrežia. Vzduch stúpa od oceánu a kým dosiahne našu výšku rozoženie mrak a prinesie vôňu mora.
A hlavne, odháňa aj mrak z mojej depresívnej mysle. Najprv však vylieči prízemnejšie veci. Vietor je tak silný, že cítim ako suší moje bežecké trenky, spotené zo strmých výstupov. Nemusím zachádzať do detailov, ale každý z nás vie, že pred behom si treba isté partie ponatierať vazelínou, čo to dá, lebo pot a hodiny šúchania textilu o slabiny vedia spôsobiť slušné peklíčko. Predstava že nebudem mať vlka je sama o sebe veľké plus.
Ale aby som nevyzeral úplne prízemne, vietor ma prebral aj psychicky. Je to živel, ktorý mám strašne rád. Je to pre mňa zosobnenie sily prírody. Vzduch, obyčajný vzduch, ktorý ani nevnímame – a keď sa rozparádi, zmetie z povrchu všetko, co sa my panáčikovia snažíme postaviť. Bežím po hrebeni, takmer sa potknem o paličky, pretože stačí sekunda vo vzduchu a už ich berie. Chytím ich pevnejšie, pretože to, že mi ufúklo paličku, by mi aj tak nikto neuveril a hlavne bez nich to pri takomto profile trate fakt môžem zabaliť. Radosť sa prebúdza a mám chuť do vetra kričať, ale nechcem vyzerať ako magor. Uaaaaaaaa! Musím však povedať, ze na TGC som prvýkrát zažil, ako bežci jačia do noci. A štekajú ako psy. Nepýtajte sa ma prečo, proste chlapík predo mnou beží a šteká. Úplne realisticky ako živý pes. Som v dobrej spoločnosti.
V slušnom tempe zbieham k prvému checkpointu za svetla, Los Peres pri priehrade. Tieto miesta už poznám, boli sme sa tu prejsť, takže približne viem, čo ma čaká. Čas mám dobrý, stále idem na 22 hodín. Nahádžem do seba nejaké jedlo, doplním vodu a čelovku strčím ledabolo do vesty. Žiaľbohu, a vlastne chvalabohu, že žiaľbohu ako vravel jeden z našich dejateľov. Ale to zistím až večer.
Prvýkrát vypnem flight mode na telefóne a LiveRUN appka ma notifikuje, že Martin Halász prešiel cez checkpoint Artenara. Nie teraz už skôr, teraz sa len telefón pripojil. V duchu obdivujem, čo dokážu ľudia zo seba dostať. Telefón opäť vypínam a šliapem smerom hore k rozvidnievajúcemu sa nebu.
Úsek 5: Artenara
63 km, sobota 09:16
Na tento úsek som sa tešil pretože vedie borovicovým lesom a parkom Tamadaba Natural Park. Pobrežie ostrova je suché a kamenisté, vyššie začína vlhká zóna s palmami, ktorá pri troche fantázie pripomína Madeiru (no, skoro…) a nad ňou sú krásne borovicové lesy. Ich ihličie je dlhšie a oveľa jemnejšie ako v našich zemepisných šírkach. V rámci našich túr počas predošlých dní sme sa na informačnej tabuli na nejakom kopci dozvedeli, že boli umelo vysadené v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Treba uznať, že bez nich by bol ostrov oveľa fádnejší a bez života. V lese znie toľko vtákov, že premýšľam či tam boli aj pred lesmi, alebo ich tam vysadili spolu s borovicami.
Zároveň sme si však všimli, že veľké úseky lesa sú ohorené, akoby tam boli veľké požiare. Google nám odpovedá, že sa to stalo len v auguste minulého roka. Kombinácia sucha, silného vetra, pánka so zváračkou, jedného pyromana a pár ďalších zlých náhod spôsobili, že zhoreli tisíce hektárov lesa a evakuovali 8000 ľudí. Zároveň ma fascinuje, ako sa les za ten rok stihol spamätať. V rámci projektu Fenix Gran Canaria inštalovali do lesov drevené totemy, na ktoré sa položí telefón, odfotí daná časť lesa a publikuje s hashtagom #fenixgrancanaria na Instagram. Ľudia tak môžu sledovať, ako sa les vracia do normálu.
Profil trate je obligátny – stúpanie hore a potom dlhý zostup dole. Ľudia si fotia východ slnka, začínajú prvé výhľady. Sever ostrova je ešte v mrakoch, na juhu je azúro a na východe vidíme v diaľke skalnú dominantu Roque Nublo. Toto je zatiaľ najpríjemnejšia časť trate. Lesné traily pod borovicami sú veľmi behavé, žiadne technické stúpania a klesania.
Východ slnka za mrakom na severe ostrova. 
Les v rannom svetle. 
Pohľad na východ, úplne vpravo Roque Nublo. Čaká nás k nemu viac ako 30 kilometrov.
Trať je značená výborne. Označujú jú červenobiele vlajočky pri ceste, ktoré sú fakt nahusto. Na race briefingu nám bolo povedané, že ak neuvidíme vlajočku 50 metrov, sme mimo trate. A mali pravdu, stratiť sa fakt nedá. Nočné úseky majú reflexné prvky a červené blikačky. V obývaných oblastiach, kde nie je kam zapichnúť vlajočku sú klasické červenobiele fáborky, aké poznáme z našich pretekov. Vlajočky vyzerajú fakt pekne, akurát že u nás by nevydržali ani ten jeden deň.
Každých päť kilometrov vidíme aj značku, ktorá ukazuje počet kilometrov do cieľa. Keď zbadám 60km, viem že som za polovicou a moja nálada je na vrchole. Síl mám dosť a stále idem na 22 hodín.
V dedinke Artenara je celkom pekná občerstvovačka v miestnom „kulturáku“. Tu už vidieť prvé príznaky únavy bežcov. Vnútri pod dekami ich pár leží pod dohľadom zdravotníkov a vonku na múriku sedí chalanisko s totálne prázdnym pohľadom a strhanými rysmi. Viem si predstaviť, čo mu beží hlavou. V duchu mu poprajem veľa síl a vyrážam.
Úsek 6: Tejeda
74,8 km, sobota 11:31
Z Artenary štartovali o deviatej bežci kategórie Advanced 65km, takže som na kontrolu dobehol 15 minút po štarte. Čiže niekde pred nami je guča bežcov, ktorých začneme postupne stretávať. Vzdialenosti medzi kontrolami na TGC sú až na tri výnimky okolo 10 až 12 kilometrov, čo je akceptovateľná vzdialenosť, človek si nemusí brať jedlo a vody len tak akurát. Ale keďže ja sa potím ako pes, beriem celý liter a vyrážam. Ako inak, do kopca.
Nad Artenara
Profil tohto úseku je ďalší zub v píle. Dlho hore a potom dlho dole. Ďalšia kontrola je v Tejede, ktorá je po ceste z Artenary kúsok. Ale my si samozrejme dáme scenic route cez les. Martin Halász strávil pred pretekom v Tejede pár dní a zbehol aj tento úsek. Ja nie, ale načítaný z mapy ho mám dobre. Usmievam sa pri historke z tohto Martinovho tréningu. Počas neho stratil doklady, ale našli ich nejakí turisti, ktorí sa mu ozvali. Lenže s tým, že následne ich stratili aj oni. Dokázali však aspoň identifikovať úsek, kde sa to asi stalo, tak Martin nelenil, vyrazil a doklady našiel.
O to viac mnou otrasie, keď mi pípne telefón a LiveRUN hlási, že Martin skončil na Roque Nublo. Píšem hneď Romanovi z jeho tímu jednoduchú správu: „WTF?“ Martin išiel super, držal sa okolo prvej desiatky. Zranil sa, prepálil to? Odpoveď príde asi o hodinu: Žalúdok, nepohoda atď. Ultra trail je beštia. Martin nabehal stovky kilometrov, spravil si poctivú rekognoskáciu trate, mal detailný plán na papieroch (doplnený super komiksom od Katky) a napriek tomu sa to nepodarilo. Je talentovaný a mladý, nie ako ja 🙂 Ešte vyhrá kopu behov.
Dosť to zamáva aj mojim morálom. Na štarte sme bolia dvaja Slováci a teraz som len sám. Samozrejme, že môj cieľový čas nijako karty nezamáva, ani nereprezentujem krajinu, ale ješitnosť to trochu poškádli a poviem si, že to musím dať. V tom ma utvrdzuje aj Roman, ktorý mi motivačne píše: „Ideš dobre, tak to nedo..b!“ Presne toto som potreboval 🙂
Naša cesta sa začína krútiť po úbočiach strmých kopcov. Ak sa chcem pozrieť, kam smerujem, stačí sa zahľadieť do diaľky a uvidím malé postavičky ako sa krútia po úbočiach predo mnou. Je to pozitívne, vedieť kam idem. Neskôr večer ma to však skoro psychicky zloží. Stále veľmi behavý terén, ale teplo už robí svoju robotu. Sem tam vzduch úplne stojí a vtedy cítim, ako na mňa dolieha. Tejedu máme stále na dohľad hlboko dole, ale celé údolie obchádzame zo západu s krásnymi výhľadmi na Roque Nublo a hrebene okolo.
Nad Tejedou 
Masívy okolo Roque Nublo, vpredu Roque Bentayga 
Centrálne hrebene Gran Canaria
Prebehneme sedlo Cruz de Tejeda, kde začíname stretávať prvých turistov. Zbeh do dediny je cez úzky chodník vedúci cez suché úbočia, napriek tomu porastené vegetáciou. Míňam veľké nádrže na dažďovú vodu, ktoré sú po celom ostrove. Strašne rád by som si do nejakej skočil. Sú väčšinou takmer prázdne, tento rok je s vodou problém. Niečo, čo si u nás v strednej Európe nevieme predstaviť. Prebehnem okolo hotela Parador, nápis hovorí, že majú spa. Dovolím mysli, aby si pár minút predstavovala saunu, bazén, ticho, tieň, knižku a masáž.
Telo v zatiaľ v realite zbehne strmo dedinou na checkpoint, ktorý je na terase s krásnym výhľadom. Teplo začína brať svoj diel energie, dobehol som o pol hodinu neskôr ako som plánoval a už nejdem na 22 hodín skôr na 24. Nevadí, je tu kopa jedla, turistov, pohodička a dosť zlá živá kapela. Od medikov si s malou dušou pýtam vazelínu, lebo už tak nefúka a vlk zas zavíja. Chlapík na mňa vytiahne celú nádobu. Vidím, že nie som prvý, čo ju použil, naberiem si z nej dosť na namazanie bicykla (napadne ma corona samozrejme) a schovaný za stĺpom aplikujem. Snáď ma nesleduje nejaký fotograf.
Jedlo na občerstvovačkách je všade rovnaké, ale tu majú upgrade. Malé zemiačiky uvarené v šupke. Dávam si jeden, je slaný a veľmi chutný. Pani za pultom mi španielčino-angličtinou vraví, že si mám dať salsu, ktorá je vedľa zemiakov. Vnorím teda zemiak do salsy a prestavujem si všetky tie vírusy ako vyzerali v „Bol raz jeden život.“ Salsa je dokonalá, telo sa raduje z novej chuti po toľkých hodinách. Nahryznutý zemiak vnorím opäť do salsy a cestou ruky k ústam si spomeniem na epizódu Mythbusters, kde zisťovali či double dipping prenáša viac baktérií. Samozrejme že áno, vraj týmto spôsobom prenesiem asi 10 000 baktérií z mojich úst späť do salsy. Dám si ešte pár zemiakov (bez salsy), naplním camelbag a vyrážam na Roque Nublo.
Úsek 7: Roque Nublo
85,2 km, sobota 13:17
Tento úsek som si predtým prebehol, takže sa cítim komfortne. Vybral som si ho predtým preto, lebo mal najstrmší profil a aj keď nakoniec na trase boli aj oveľa strmšie úseky, vždy boli relatívne krátke. Toto bude stúpanie 700 metrov na siedmych kilometroch, čiže tri a pol lanovky na Kamzík v totálnom teple a po kameňoch.
V hlave mi behá myšlienka, ktorou sme sa bavili od začiatku. Z Roque Nublo už to bude do cieľa len maratón. Aj to relatívne z kopca. Síce s rozbitými nohami, morálom na dne, pod pražiacim slnkom, ale číselne to sedí.
Cez dedinu zbehnem okolo malých reštaurácií, kde sedia vyvoňaní ľudia na terasách a pozerajú na nás spotených magorov ponad espressko. Zbeh po asfalte bolí viac ako som čakal, neklamný znak toho, že nohy začínajú mať dosť. Cesta za dedinou odbočí na do lesa, potom do malej osady La Culata. Majú tam sympatický bar a kostolík, v ktorom som sa minule zastavil. Bolo tam super chladno, tak jeho otvorené dvere hypnotizujem z cesty a prestavujem si ho.
Cestou predbieham ľudí, ktorých som ešte nestretol. Celý čas idem plus mínus s rovnakými bežcami, stretávame sa na kontrolách, navzájom predbiehame a nadväzujeme očný kontakt. Rozprávať sa nechce nikto. Títo noví sú akísi civilizovanejší, čistejší, menej „drsní.“ No offence, samozrejme. Pri pohľade na ich štartové čísla mi dopína. Ich sú zelené, naše modré. To sú bežci Advanced, ktorých sme začali dobiehať.
Na konci La Culata je kúsok najstrmšej betónovej ulice, akú som kedy zažil. Všetci sa po nej vlečú. Paličkami klopem ako Poirot a idem hore. Začína známy úsek cez kamene nahor. Počet ľudí hustne a niektorí majú fakt namále. Rozmýšľam, že ich štartu to nie je ani 20 kilometrov už sú takto mimo? Sú to väčšinou vyšportované ženy a muži, žiadni domasedi. Pravdepodobne cestní maratónci, ktorí si dali novú výzvu a je nad ich sily.
Ako som písal v predošlom blogu, rok 2020 som sa rozhodol poňať maximálne. Trénovať, stravovať sa, zodpovedne pripravovať, aby som videl, aké efekty tento prístup na mňa ako hobby ultrabežca, ktorý sa umiestňuje ku koncu prvej tretiny poľa, bude mať. Tréningu budem venovať ďalší blog, ale úsek na Roque Nublo ukázal, že tie masakre, čo mi pripravuje @martinhorniak, majú svoj význam.
Veľkú časť nášho tréningu predstavujú cviky zamerané na nohy, drepy, výpady, drepy s činkou, výstupy na schod či výskoky s činkou. Ich počet rastie z desiatok na stovky. Martin mi ordinuje rôzne vtipné kombinácie ako beh a výpady a podobne. Alebo jeho obľúbené kombo – v piatok stovky opakovaní drepov a výpadov a v sobotu dlhý beh.
Na diaľku Martinovi ďakujem, pretože cestou do kopca idem ako raketa. Predbieham všetkých, ktorí sa len zastavujú a uvoľňujú cestu. Terén je strmý, idem rýchlym krokom a pobehnem, len keď nie sú na ceste kamene. Telo má síce relatívne dosť, ale nohy a zadok idú do strminy bez zastavenia bez pocitu vyčerpania. Sám som zo seba prekvapený, čo sa v tom tele našlo. Mám dokonca radosť zo stúpania, čo sa teda prihodí málokedy. Cestou míňam ľudí, ako sedia pri ceste a oddychujú. Ja mám nepochopiteľné runner’s high. Pýtam sa sediacich, či sú OK, odpovedia len že áno a pozerajú ako okolo nich prejdem ako raketa. Poznám ten pohľad, zmes obdivu a závisti, že to tomu magorovi stále ide. Sám tak často pozerám.
V lesíku pod Roque Nublo to hustne, predbieham viac a viac bežcov. Tesne pod monumentom je to už úplné peklo. Sobotňajší turisti blokujú takmer akékoľvek moje snahy držať tempo. Po tých hodinách v lese len s podobne postihnutými ľuďmi sa medzi turistami z celého sveta cítim veľmi divne. Parkovisko je odtiaľto niečo cez kilometer, takže na sobotný výlet vyrazili všetci. So svojou výškou 1813 metrov je to druhé najvyššie miesto na ostrove a vraj najnavštevovanejšie. Pod skalou stojí pánko so zariadením, pípne ma, otočím sa vraciam po tej istej trase späť. Prebrodím sa turistami a vrátim na značku. Konečne zase kľud a okolo len les.
Konečne 
Selfíčko na inteligenta musí byť.
Tento úsek poznám, cítim sa tu ako doma. Prebehnem okolo takmer prázdnej priehrady a už vbieham do veľkého campu El Garaňón, kde je hlavná občerstvovačka trate. Tu už ma čaká Braňa ako môj support. Opisuje mi čo tu videla a stále opakuje ako nechápe, že toto niekto robí. No jasné, pre nováčika v tomto svete je to trochu psycho. Neboj sa, všetci mi to hovoria. Vezmem si dropbag, vytiahnem z neho čisté tričko a donesiem nám niečo z občerstvovačky. Dal by som si ešte tie chutné zemiaky, ale žalúdok už mám na franforce. Bežec vedľa mňa dostáva od svojej rodiny hustý vývar z temosky. Neviem či mi neukvapne slinka, ako na to pozerám.
Sú tu dokonca maséri a keď vidím výrazy tváre masírovaných, mám veľkú chuť to urobiť. Ale nejde to, stratil by som veľa času a bohvie, či by sa mi chcelo z toho stola vstať. Asi by som sa nechal odviezť domov. Pokušenie je veľké. Ale svaly sa cítia dobre, stále vládzem, masáž mi nepomôže. Som unavený a je mi teplo, ale na to je masáž málo platná.
Na občerstvovačke je dobre, je tu tieň, všetci vyzerajú celkom k svetu, majú tu nanuky. Nechce sa mi vstávať. Dostanem ešte opaľovací krém na krk a ruky (zaprášené nohy si radšej natieram sám), vypočujem si niečo o miestnych cestách („cestou sem nebol jediný rovný úsek„) a so stuhnutými nohami vyrážam. Stratil som tu dosť času, som unavený a začnem spomaľovať, time to go.
Úsek 8: Hierbahuerto
100,9 km, sobota 17:25
Ďalšia občerstvovačka a kontrola je niekde v lese bez prístupu supportu a je vzdialená 15 kilometrov. Z profilu trate vidím, že máme pred sebou krátke stúpanie a potom rôzne kombinácie hore a dole. Stúpanie vedie cez príjemný borovicový les, míňame desiatky rodín na sobotnom obede vonku. Celý tento priestor jej jedno veľké campingové územie, s grilovacími plochami, lavičkami a WC. Musí to byť super, zobrať sa ráno z mesta pri oceáne na piknik do výšky Nízkych Tatier. Prejdeme popod vrchol Campanario (1917m), kde sme predtým boli na výlete, takže sa cítim zorientovane. Na vedľajšom kopci vidíme kupolu vojenského radaru. Aj tam sme predtým pochodili. Je to najvyšší kopec ostrova, Pico de Las Nieves (1949m).
Cesta sa na hrebeni stočí na juh a ja sa teším na nekonečné klesanie. Ale toto je zrada všetkých profilov ultrabehov. Ono to síce vyzerá ako klesanie a v konečnom dôsledku aj je, ale keďže mierka je veľmi malá, všetky peklíčka sú skryté v detailoch, ktoré nie je vidieť. Z malej rovinky je zrazu pár kilometrov prašnej cesty, ktorá sa vlní po úbočí kopca. Z malej vlnky je prebeh cez slušný kopec. Smerujeme na juh po západných svahoch a riedky len málo blokuje pražiace zapadajúce slnko.
Moje super
tempo spod Roque Nublo je dávno preč. Cesta je nekonečná. Najhoršie na nej je
to, že po pár kilometroch človek vidí
kam sa vinie ďaleko dopredu. Pozriem sa k obzoru a vidím opäť malé bodky bežcov
ďaleko pred sebou. Vyťahujem telefón s mapou čoraz častejšie. Problém je v tom,
že Hierbahuerto je nejaké miesto v lese, takže na GPS zázname ho neviem nájsť.
Myseľ je stále silná, nedovolí mi sadnúť si. Nemalo by to zmysel, takto
uprostred ničoho. Uvedomím si, že na Garaňóne som si nepreložil z dropbagu
gely, ktoré som si šetril na záver. Mám len jeden, ktorý mám ako zálohu.
Píšem Brani, nech príde do Ayaguares lebo som dement a potrebujem gel. Nechcel som ju tam ťahať, nech si posedí v Maspalomas, ale inak sa to asi nedá. Možno ma odtiaľ aj rovno odvezie, lebo to tam skončím. Toto je nekonečná cesta. Vpravo v údolí vidím veľkú priehradu a teším sa, mysliac si, že to už je Ayaguares a vlastne nie sme tak ďaleko. Pohľad na mapu mi odhalí, že to je úplne iné údolie. A aj to, že som niekde v polovice trate na občerstvovačku. Telo už celé bolí a psychike nepomáha ani to, že vidím svojich spolubežcov v podobnom rozpoložení.
Na kúsku cesty klesáme strmými serpentínami, ktoré sú dláždené kameňmi. Nebežím ale rýchlo, mám unavené nohy a jedno zakopnutie by mohlo znamenať pekný pád do priepasti pod nami. Načo toto niekto robil, napadá ma. Dláždiť cestu kameňmi in the middle of nowhere. Mapa mi povie, že sme na Camino de Santiago, takže asi preto. Malú nádej predstavuje križovanie s cestou na mieste zvanom Cruz Grande. Oči aspoň vidia niečo iné ako nekonečnú cestu lesom do kopca. Bežec s ktorým ideme posledných pár kilometrov spolu si sadá na zábradlie vedľa cesty a dáva mi posunkom najavo, že má dosť. Míňame malé parkovisko s pár pozorovateľmi. Bežkyňa vedľa mňa na nich kričí, či nemajú opaľovací krém, „because my skin is so hot!“ Našťastie sa nejakí turisti nájdu a ona beží k nim.
Camino de Santiago
V lese stretáme turistov, ktorí idú oproti a povzbudzujú nás. Z ich španielčiny som pochopil, že občerstvovačka je ??? metrov pred nami. Bohužiaľ moja znalosť tohto jazyka mi nedovoľuje pochopiť koľko. Najprv dúfam, že dvesto. Po asi pol kilometri, keď ju hľadám za každou zákrutou chápem, že po španielsky fakt neviem. Mozog sa vypína a už len hľadím pred seba s tým, že už to niekde tu sakra musí byť. Nikde nič. Len les. A keď sa rozostúpi, čo vidím? Cestu po úbočí, po ktorej v diaľke kráčajú do kopca malé bodky! Seriem na to, dávam DNF, toto nemá cenu. Už len idem ako robot a dochádza mi jednoduchá vec – toto je fakt ťažký pretek. Fakt. Zvláštne je, že toto konštatovanie vo mne vnútri preberie trochu sily. Tak keď si sa na to dal, tak to dokonči!
Zrazu hudba. Pozriem hore nad seba. Asi päťdesiat výškových metrov nad nami vidím stánky a ľudí. Ani sa neteším, zvažujem všetky pre a proti DNF. Na race briefingu vraveli, že organizátori sa zaručujú len za odvoz ľudí po uzavretí danej kontroly. Čo je v prípade Hierbahuerto 22:45. Toľko tu uprostred ničoho čakať ale nemôžem. Vyjdem k stánkom. Kontrola je až na odchode, takže sa najprv najem. Ale nie som ani hladný, len strašne smädný. Posledné kilometre idem bez vody, dal som celý jeden a pol litrový camelbag. Na to, aká malá občerstvovačka to je, je to celkom dobrá atmoška. Teraz hrá Metallica a moja nálada sa trochu lepší. Ale stále mám v hlave DNF, neviem si predstaviť ešte necelých 30 kilometrov do cieľa v tomto pekle. Počkaj, ale už máš 100 za sebou, to nie je len tak.
Pijem asi liter coly a premýšľam čo so sebou. Vidím že organizátori majú dva džípy a nakladajú do nich pár fakt zle vyzerajúcich ľudí. Rozhliadnem sa okolo seba. Mám pocit, že som na bojisku. Nikto nevyzerá dobre. Z hlasov okolo mňa vyrozumiem, že mnoho z nich končí a riešia odvoz do cieľa (nakoniec Classic nedokončilo asi 30 percent zúčastnených). A to ma nakopáva. Nebudem predsa končiť ako všetci ostatní, viezť sa v aute dole a premýšľať, či som to ešte nakoniec nemohol zvládnuť.
Idem. Aspoň do Ayaguares to dám. Potom sa uvidí. Mysli len po najbližšiu kontrolu. Chcem si trochu umyť ruky vodou z bandasky, z ktorej sa naberá voda do camelbagov. Asi šesťročné dievčatko, ktoré ju obsluhuje, na mňa škaredo pozrie a prísne povie: „No, no no!“ Usmejem sa, jasné, len na pitie. Stále na mňa prísne hľadí. OK, OK, už idem preč. Otočím sa utekám dole svahom, ani sa radšej neotáčam. Rozmýšľam aké to bude, ak sa raz dostaneme do stavu, že aj naše malé deti budú musieť šetriť vodou.
Úsek 9: Ayaguares
110,5 km, sobota 19:11
Cesta pokračuje v podobnom štýle ako predtým, akurát sa cítim psychicky oveľa lepšie. Nekonečné cesty úbočiami pomaly miznú, ale krajina je depresívnejšia. Kamene, prašné cesty, neúprosné kopce nad nami v zapadajúcom slnku. Pred sebou vidím priehradu a dedinu Ayaguares, je to blízko. Ale nejak strašne hlboko. Pochopím, keď prvýkrát vidím značku „Technical terrain“, ktorú spomínali na briefingu. Toto je chuťovka, svah má kľudne 80 percent sklon a ním sa pomedzi nalámané kamene kľukaní cikcak dole.
Technický terén 
Na fotke to tak nevyzerá, ale je to drsné
Dal som si záväzok, že do siedmej chcem byť na kontrole, aby som po tme mal pred sebou len posledné údolie do Maspalomas. Opať predbieham všetkých pred sebou. Púšťajú ma, lebo nechcú mať za chrbtom blázna, čo sa rúti dole. Väčšina z nich má zelené čísla Advanced, som teda prekvapený, že idú pomalšie ako ja. Potom si uvedomím, že do cieľa je to „už len“ niečo okolo polmaratónu. To musím dať.
Krátka rovinka a ďalší Technical terrain. Telo už beží dole kopcom s radosťou, sem tam položím paličku pre istotu, ale napriek bolesti svaly nôh držia pevne. Nechcem dať svojej radosti ale veľký priechod, lebo stačí jedna neopatrnosť a vyrúbem sa tak, že to moje vysnívané DNF sa zrealizuje. Musím popracovať na technike zbehov, to mi veľmi nejde. Spomínam si na UTMR minulý rok (teda konkrétne krátkom behu, ktorý sme absolvovali ako náhradu za to, že veľké 100km a 170km trasy zrušili kvôli počasiu), ako som sa prizeral dvom Kórejcom, ako tomu nakladali dole svahom v lese plnom koreňov a výmoľov, akoby boli niekde na balete. Ja som šiel tak opatrne, že ma len tak ofúkli.
Pred sebou predbieham v strmom svahu podivnú dvojicu. Bežkyňa medzi 30 až 40 rokov, Advanced. Sprevádza ju (asi) jej dcéra vo veku cca 12 rokov. To tá dievčina vyšľapala do toho strmáku a čakala tam? Sama? Ako sa dostala do Ayaguares? Vek na vodičák určite nemá. Otec čaká v dedine a je lenivý ísť hore? Nemysli na to, sústreď sa na kamene pred sebou!
Tak na to kašlem a zbieham do malej usadlosti Ayaguares, ktorá sa krčí pod priehradou a je tak preplnená autami support tímov, že dvesto metrov pred checkpointom musím ešte navigovať dva karavany ktoré sa chcú dostať ďalej. Kašlal by som na nich, ale cesta je tak úzka, že medzi nimi a autami na okrajoch sa nedostanem ani ja. Endorfíny ma zdrogujú a vbieham s hurónskym pokrikom, opätovaným prítomnými. Čas je 19:11, čiže do tej siedmej som to plus mínus dal.
Na checkpointe všetko po starom, okrem toho, že tu ponúkajú aj pivo v plechovke. Keďže už nemám na nič chuť, natlačím pár obligátnych pomarančov, zalejem kolou, naberiem si pár tyčiniek na cestu a vodu do vesty. Tento posledný úsek je takmer celý klesanie, ale predsa len má 14 kilometrov a stále je dosť teplo. Slnko už takmer zapadlo.
Keď dávam dole vestu, pozerám že v nej niečo svieti – čelovka! Keď som si ju ráno vložil do vrecka, nezaistil som spínač a tým pádom sa niekedy počas dňa zapla. Vypnem ju, zapnem a ona trikrát zabliká. Neklamné znamenie Petzl Nao, že baterka odchádza. Ale som stále kľudný, veď mám náhradnú. Vymením baterky, zapnem – trikrát zabliknutie a dióda indikuje jeden pásik kapacity. Mozog mám síce na standby, ale snaží sa prehrabať posledné dva dni a spomenúť si, či som nabíjal aj náhradnú baterku. V sáčku, v ktorom som ju mal spolu so slúchadlami, bolo trochu vlhko, že by ju to zblblo? Nemám ale čas to riešiť, nech je to akokoľvek, mám problém a tým pádom musím utekať, aby som ešte stihol nejaké to svetlo, ak bude zle.
B mi vraví, že sa nemám báť, že to všetko stihnem. Ja si nie som taký istý. Trasa už ďalej má len klesať, ale predtým ešte trochu nastúpa, tak sa rozhliadnem, ako to vyzerá. Samozrejme, ako inak, v diaľke na juhu sa na kopci vlní cesta smerom nahor a na nej prvé červené blikačky na chrbtoch bežcov. Vyrážam popod priehradu a postupne smerom hore po širokej ceste. Na pravej strane údolia vidím hada čeloviek, ako schádzajú tie strmé technické úseky. Strasie ma, keď si predstavím, že by som menil baterky tam hore a čelovka by trikrát blikla. Tam ísť bez svetla by bola čistá samovražda.
Úsek 10: Parque Sur
124,5 km, sobota 21:27
Všetci okolo mňa majú zapnuté čelovky, ja som jediný, ktorý si ju šetrí. Zapínam len červenú blikačku na chrbte a aj tú dávam do režimu stáleho svetla, presvedčený, že blikanie vybíja baterku viac. Keď bude najhoršie, posvietim si svetlom telefónu alebo slabučkou červenou blikačkou. Kedže som si nechal powerbanku, dostávam spásny nápad – Petzl Nao sa dá nabíjať cez USB! Vytiahnem baterku, pripojím do powerbanky a tá zabliká poslednou diódou. Takže aj ona sa vybila… OK, 14 kilometrov do ďalšieho checkpointu, ten je v meste, čiže povedzme 10 kilákov do mesta, kde už bude aké-také svetlo.
Viacerí ma varovali, že tento posledný úsek vyschnutým dnom rieky je ťažký, lebo na jeho dne sú množstvá okrúhlych riečnych kameňov. Predstava vyvrtnutého členka a posledného úseku v tme mi fakt nedodáva odvahu. Ale nebo je jasné, mesiac veľký skoro ako v splne, tak verím, že to nejako zvládnem. Musím však byť rýchly.
Bežci okolo mňa idú celkom slušne, ale relatívne pomaly. Lepím sa na nejaké dievča, ktoré spĺňa všetky požiadavky na ťahúňa: počul som ju hovoriť po anglicky (a to tu je dosť výnimka, ktorá sa mi bude hodiť, keď jej budem vysvetľovať, že musím ísť za ňou), má silnú čelovku a začala bežať už v stúpaní do kopca, čiže je rýchla. Spoločne zbiehame do údolia rieky, ja stále bez čelovky. Údolie je ale úzke, ľúče mesiaca tam ešte nesvietia, tak zapínam čelovku aj ja. Tri bliknutia mi spôsobujú husiu kožu. Prepínam na najslabší mód a premýšľam či mi svetlo telefónu bude stačiť, keď na to príde.
Som prilepený na dievčinu a spoločne predbiehame osamelých bežcov. Po chvíli sme dole v údolí a zanoríme sa do suchého rákosia, ktoré indikuje staré koryto. Je v ňom vychodená cesta, po ktorej ide značka (Camino de Santiago, píšu mapy.cz). Bojím sa veľkých kameňov, ktoré bude treba preliezať a tým pádom rizika zranenia a dlhej cesty. Kamene sú ale tak do 30cm a keď sa človek sústredí, dá sa po nich bežať.
Dievčinu asi prestane baviť, že za ňou beží niekto, kto kopíruje jej tempo a tak spomalí. Bežím proti času, takže ju predbieham a hovorím si, všetko alebo nič. Čelovka svieti slabo, ale dostatočne. Zvláštne je však to, že jej svetlo veci akoby rozostrovalo, vidím všetko ako z plastelíny. Že by som mal halucinácie z nedostatku spánku? Keď predbieham ostatných, vidím, že ich čelovky svietia krásne a ukazujú detaily terénu. Dobrá správa, nemám vidiny. Aj telo asi chápe dôležitosť situácie a nohy bežia nepretržite.
Stále si opakujem, že sa musím sústrediť na kamene pred sebou, aby som nespadol. Vždy keď sa niekde vykýblim, je to kvôli tomu, že mi uletia myšlienky a prestanem sa sústrediť na terén. Údolie sa rozširuje, mesiac svieti na cestu a nohy stále idú, aj keď únava je cítiť dosť. Hlava tak vystresovala telo, že poslúcha.
V hlave mi začne znieť „Keď sa chceš dobre mať, tak musíš utekať.“ Je to celkom motivačné, no po chvíli dosť otravné. Aj tak som si povedal, že Zónu A už nebudem počúvať. Snažím sa toho refrénu zbaviť. Nasleduje ma až do Maspalomas.
Čoraz častejšie na telefóne kontrolujem svoju polohu, lebo morál už mi prestáva fungovať. Síce sa blížim, ale pomalšie ako som čakal. Mapy.cz ukazujú, že cez celé cieľové mestečko Maspalomas pôjdem popri rieke, tak sa teším, že konečne uvidím nejakú vodu. A hlavne, že to bude promenáda, čiže tam bude svetlo a čelovka ma nebude trápiť. Riečne údolie bolo dlhé a miestami sa od svahov odrážala írečitá slovenská nadávka, keď som zle šliapol. Ale Hoka Speedgoat so svojimi Spice Girls platformami robia svoju robotu vynikajúco, necítim skoro nič.
Hory miznú a vidím pred sebou Maspalomas. Cesta je prašná a široká. Telo dostáva psychický impulz a drží tempo. Predbieham skupinky kráčajúcich bežcov. Mám pocit, že sa bavia o mne a zvrhlo ma teší, keď si predstavím, že si o mne myslia to, čo si ja myslievam, keď sa krivkám do cieľa po viac ako 100 kilákoch ma niekto obehne elegantným tempíčkom. Teda konkrétne: „Ty si jaký psycho, že toto ešte bežíš?“
Moja predstava vodného kanála a promenády rýchlo dostáva reality check, keď zistím, že je to suchý umelý kanál, ktorý slúži len na odvádzanie prívalových vôd. Už je mi teda jasné, prečo v aplikácii značka vedie priamo cez „vodu“. Nebola to chyba GPS, proste sa beží stredom prázdneho kanálu.
Niektoré úseky, keď kanál zvrchu križuje cesta, sú tmavé a mierne strašidelné, hovorím si, že na ostrove sa ani nič hrozné nedeje. Keď sa však jedna z reflexných značiek označujúcich náš smer v tme zmení na postavu v úplnej tme, ktorej oblečenie odráža svetlo mojej čelovky, dosť ma mykne. Je to ten najtmavší úsek. Na moje prekvapenie je to to isté dievča, ktoré som videl schádzať so svojou mamou strmý svah pred Ayaguares.
Ako sa tam dostala??? Môže mať vôbec vodičák, aby tam došla autom? Prečo stojí sama v tme tam, kde aj ja mám bobky? Vďakabohu mám finišerský rauš a neriešim. Utekám ďalej až po posledný checkpoint pred cieľom. Je to už len čistá formalita. Človek vybehne z kanála hore na promenádu, pípne sa, naleje do seba poslednú kolu a ide do cieľa. Rozmýšľam, koľko koly som vypil počas posledných 24 hodín. Tipujem tak tri litre minimálne.
Úsek 11: Faro de Maspalomas
128 km, sobota 21:52
Obieham všetkých kráčajúcich bežcov na promenáde, kričím na nich „Come on!“ a tuším ako si v duchu klopú na čelo a idú si ďalej svoje tempo. Moje ego hodí o zem chalanisko, ktorý ma dá tempom, aké nie som schopný prekonať a stráca sa mi vpredu. Jediné čo moju urazenú ješitnosť uspokojí, je farba jeho čísla. Zelené. Advanced, 65 kilometrov. Tak ten môže ísť predo mňa.
Už len čistá radosť z behu, myseľ prebrala telo, finiš na pláži po piesku, maják a cieľová rovinka. Vezmem si medailu, sadnem a pozerám okolo seba ako malé dieťa. IQ 20, radosť 100. Celkový čas 22:51:53, čiže spokojnosť. Keby som mal väčšiu mentálnu kapacitu, asi by som prežíval mnoho emócií, ale som len zhluk štastných a unavených buniek.
(ne)mysliteľ 
Aha čo mám! 
Na jedlo v záverečnom stane nemám absolútne chuť, zoberiem si teda saky paky a krivkám sa k autu. Myseľ je ešte stále v rauši a spať sa mi nechce. Telo je zničené, ale okrem pľuzgiera na ľavej nohe necítim nejaké veľké následky. Okrem totálneho vyčerpania samozrejme, ale to beriem ako normálnu vec.
Ideme ešte do kongresového centra, kde sa svoj inteligenčný kvocient potvrdím tým, že vojdem do ženského WC a kľudne sa tam pred umývadlom umyjem a dám si čisté tričko. Samozrejme netuším, že som nesprávne. Do kabínky vojde dievčina a ja si vravím, či jej šibe. Cestou von si všimnem , že panáčik na stene má trochu širšie nohavice, aha, to je sukňa. No čo už. Z vedľajšieho pánskeho WC vychádza chalanisko a pozerá na mňa. Tak bude mať historku o podivínovi pre kamošov, nemám silu mu niečo vysvetľovať.
Vďakabohu do La Palmas nešoférujem a len si zapnem klímu na 25 stupňov, lebo na mňa ide zimnica. Braňa sa sťažuje, že je v aute strašný smrad a otvára si pravidelne okno. #zivotsultrabezcomjesuper V Las Palmas si beriem výťah na prvé poschodie, lebo nohy sa vypli a telo sa trasie. Horúca sprcha a asi sekunda šťastia v hlave predtým než ma vypne.
A víťazi? Na prvom mieste medzi ženami sa umiestnila Kaytlyn Gerbin s časom 15:14:39, ktorá minulý rok skončila druhá. Prvé miesto medzi mužmi si podelil trojnásobný víťaz Pau Capell a jeho španielsky kolega Pablo Villa s časom 13:04:10. Pýtate sa, ako sa dá takýto beh dobehnúť presne naraz členmi dvoch tímov?
Citujem z irunfar.com:
From 64 kilometers until the 128-kilometer finish, it was Capell and Villa running basically with or near each other. Here and there the pair separated by up to a few minutes, but they always seemed to come back together again. At the 110-kilometer aid station, when Capell was ready to leave a bit sooner than Villa, he waited. Clearly, they were now traveling as a unit and that’s how it would go all the way to the finish.
Áno, aj pre toto je ultrarunning krásny.
A na záver ešte flyover mojej trasy z Relive: