Do Cortiny som sa na LUT vybral už po tretíkrát, čiže trať aj organizácia mi už boli dobre známe a tešil som sa hlavne na to, že budem môcť porovnať svoj minuloročný beh s tým aktuálnym a otestovať, ako jednotlivé súčasti tréningu ovplyvnili môj výkon na tejto technickej ale prekrásnej trati.

Svoje očakávania som postavil na tom, že čokoľvek čo bude pod minuloročných 17:44 bude úspech, ale šlo mi hlavne o progres pri stúpaniach a zbehoch, ktoré som sa snažil poctivo trénovať. Tie sú moja najslabšia stránka a Lavaredo je plné strmých technických pasáží. Nezabudol som ešte na ten pocit bezmocnosti z roku 2018, keď som nedokázal poriadne bežať dolu kopcom, pretože kvadricepsy už boli kompletne vysilené.

Jedinú obavu som však mal z počasia, pretože sa mi zdalo nepravdepodobné, aby som mal aj po tretíkrát azúro a možnosť vychutnať si tieto divoké hory. Piatkové počasie ma v tomto presvedčení utvrdzovalo. Predpoveď nebola optimistická a večer sa strhla slušná prietrž, ktorá nie a nie prestať. Nebál som sa ani tak nepohodlia dažďa ako toho, že pôjdeme v mlieku a nebudeme mať výhľady na dramatické kontúry Dolomitov. Vďaka nim majú tieto preteky svoje divoké čaro. Okolo desiatej večer ale dážď ustáva, takže minimálne začiatok bude suchý.

Pred jedenástou večer už centrum Cortiny pulzuje hudbou, množstvom bežcov a ich fanúšikov. Malé námestie pomenované po miestnom rodákovi a slávnom horskom sprievodcovi Angelovi Dibonovi je plné. Minuloročný covidový štart v skupinách mal svoj komfort, pretože bežci boli zaradení podľa ich ITRA Performance Indexu (úprimnú sústrasť ITRA, UTMB ukázal svoju silu a jeho Index poslal ITRA PI do zabudnutia.). Dnes všetkých takmer tisícpäťsto štartujúcich z viac ako sedemdesiatich krajín vyrazí spolu.  23 percent z nich preteky nedokončí, ale na to teraz nemyslí nikto z nich.

Elektrizujúcu atmosféru podčiarkne hromadné odpočítavanie a Morriconeho Ecstasy of Gold. Z reproduktorov ešte zaznie „Be safe!“  a had bežcov sa pomaličky posúva po Corso d’Italia. Rozlúčim sa s Tami, Aničkou a Adamom, ktorým som vďačný za support a zaradím sa do davu. Posúvame sa veľmi pomaly. Napadá ma, že som sa predsa len mohol zaradiť trochu skôr. Nakoniec sa dav rozbieha a ja postupne začínam kľučkovať medzi bežcami, aby som si ešte na asfalte v Cortine nadbehol čo najviac. Prvý úsek po Ospitale je plný singletrack stúpaní a klesaní, tam sa predbiehať veľmi nedá.

Obligátne hromžím na tých, ktorí sa nenaučili nosiť paličky v dave a majú ich ostrými koncami smerom vzad. Pri predbiehaní si vo svetle lámp uvedomujem, ako sa trail sa posledné roky zmenil. Každý okolo mňa má na sebe výbavu v hodnote aspoň päťsto eur. Top tenisky, batohy, paličky, čelovky. V prvom stúpaní všetci prechádzajú do kroku a rytmické ťukanie paličiek o asfalt sa miesi s povzbudzovaním domácich.  Štartové čísla bežcov sú zoradené podľa ich UTMB indexu. Vidím že som hlboko medzi tými pomalšími ako ja, a tak predbieham kráčajúcich kým to ide.

Prvý úsek má osemnásť kilometrov, najprv nastúpa singláčmi nahor, potom sa trochu pokrúti po svahoch nad Cortinou a opať padá dole do údolia. Posunul som sa síce dosť, ale had ľudí okolo mňa určite nejde tak rýchlo, aby som bol úplne spokojný. Sem-tam sa mi podarí niekoho predbehnúť, ale na úzkej serpentíne to veľmi nejde. Cítim, že nohy sú po tréningu silné a paličky nevyťahujem, ide sa mi úplne komfortne. V hlave si preberám informáciu z jedného z podcastov Jasona Koopa, kde preberali výskum, v ktorom sa vedci zameriavali na efektivitu rýchleho pohybu do kopca s paličkami. Záver znel, že paličky zvýšili rýchlosť len pri maximálnom úsilí, pri menšom neprinášali žiaden merateľný efekt. Bežci však reportovali pozitívny vplyv na subjektívne vnímanie náročnosti výkonu (RPE). Pravdepodobne kvôli tomu, že pomáhajú stabilite.

Cítim že ma trochu tlačí brucho, ale nerobím si z toho starosti. Skúsenosti hovoria, že takého veci časom vždy prejdú. Máme pred sebou ešte dosť hodín. Terén sa hore vyrovná a dav konečne trochu trhá, Dole pod nami sa objavia svetlá Cortiny. Rýchly zbeh naspäť do údolia mi dáva vedieť, že všetky tie behy do kopca a stabilizačné cvičenia pomohli. Musím len dávať pozor na klzké korene a blato, ktoré pripomínajú večerný dážď.

Prvý checkpoint a občerstvovačku Ospitale prebieham tesne po jednej v noci, čas mám o päť minút dlhší ako pred rokom a cítim sa úplne vyrelaxovane. Vypijem povinného pol litra vody, doplním fľašky a idem. Premýšľam nad históriou tohto miesta. Ako názov Ospitale napovedá, toto miesto začalo ako útočisko a nemocnica pre pútnikov niekedy v jedenástom storočí.  Pretrvalo stáročia, počas prvej svetovej vojny v ňom bola poľná nemocnica. Raz talianska, raz rakúska, podľa toho, kto práve dobyl toto územie. Teraz je tu reštaurácia pre turistov. Krvavá história týchto hôr je v ostrom kontraste s ich dnešným stavom.

Druhý úsek má deväť kilometrov, asi 600 metrov prevýšenia a pár technických stúpaní do sedla Tre Croci. Paličky stále ostávajú na chrbte. Až na ten kameň v bruchu sa mi ide vynikajúco. Bavím sa na tom, ako počas výstupov moje telo zaspáva. Akoby som bol rozdvojený. Ja ako Miloš viem, že mám bežať, ale telo je ako malé dieťa a trucovito zaspáva. Spomeniem si ako som na jednom z predlhých stúpaní na Transgrancanarii pred dvoma rokmi chytil mikrospánok a spadol do trávy na svahu.

Kontrola v sedle Tre Crocci na 28. kilometri je príjemné osvieženie z úvah o spánku. Už len menej ako sto kilometrov, to znie dobre. Dlhý zbeh nás dostáva na temný checkpoint Federavecchia. Trochu ma znervózňuje, že kameň v bruchu sa pri zbehoch nepríjemne hlási. Mrholenie prechádza do dažďa, vyťahujem preto bundu a pripomínam si, že musím dávať pozor na mokré kamene a korene. Kvapky na tvári aspoň rozháňajú spánkové tendencie.

Blížime sa k jazeru Misurina. Tento úsek mám rád, lebo počas neho sa začne rozvidnievať a pomedzi stromy vidno temné obrysy hôr oproti rannej oblohe. Zatiaľ je ale najtemnejšia hodina noci. Hviezdy nad nami indikujú, že ráno bude krásne a chladné. Premýšľam, či využijem aj dlhé tričko, alebo ostanem v nepremokavej bunde.

Strmé korenisté zbehy nás vedú k jazeru a ja si neustále pripomínam, že sa nemám pozerať na kopce, ktoré pred svitaním tvoria akúsi tmavú zubatú masu oproti menej temnému nebu. Technické časti mi robia radosť, vďaka cvičeniam na mobilitu členkov a stabilitu som objavil úplne iný rozmer kontaktu so zemou. Cítim sa oveľa istejšie, ale cesta k plne funkčným pohybom bude ešte dlhá.

Na checkpoint Misurina už pribieham s vypnutou čelovkou. Stále je šero, ale pár hrebeňov v diaľke už ožaruje slnko. Máme za sebou 42 kilometrov a 2100 metrov prevýšenia. Okrem malých epizód so zatvárajúcimi sa očami ide všetko v poriadku. Od Ospitale som predbehol 25 bežcov a na Misurine mám o tridsať sekúnd lepší čas ako pred rokom. A to aj s tým nepríjemným kameňom v bruchu. Dám si len ovocie, Spring Energy gel, doplním poriadne vodu a vyrážam.

Trasa ide rovinkou okolo jazera. Cez deň je to krásne miesto, ale teraz ma tak klepe od zimy, že nasadzujem rukavice aj čapicu. Už je trochu vidno, zapínam aj kamerku, aby som tento beh natočil z pohľadu bežca. Ruka sa mi nakoniec trasie tak, že ani stabilizácia nepomohla a ten záber som nakoniec nepoužil.

Ráno je definitívne tu a my ho trávime prudkým stúpaním na chatu Rifugio Auronzo, najvyšší bod pretekov vo výške  2320 metrov. Netlačím na pílu, dal som si záväzok, že do polovice trate nebudem nič vymýšľať. Užívam si prichádzajúce ráno, stúpanie nás dostáva nad hranicu lesa a o chvíľu uvidíme Dolomity v plnej kráse. Niekde vzadu v hlave ma trápi to otravné brucho a možnosť, že nakoniec nezabehnem tak ako som mal v pláne. Časť môjho ja sa veľmi búri, veď som trénoval, všetko ide lepšie, nemôžem si spraviť hanbu…

Stúpame krokom, táto časť je dosť strmá. Už používam paličky.  Pred nami rastie masív Tre Cime. Jasné svetlo prináša aj osvietenie v mojej hlave: spomeniem si na jeden z milióna podcastov, ktoré som napočúval. Neviem kedy a kto to bol, téma bola mindset ultrabežcov. Tá kľúčová veta znela niečo ako: „Mentálny tlak na výsledok je záťaž. Sústreď sa na proces, nie na cieľ.“ Znie to ezotericky, ale v tom momente zo mňa skutočne spadla celá tá záťaž „zodpovednosti“ za lepší výsledok a užívam si „proces.“ Každý krok, výhľad, krátky zbeh.  Jediný komu sa skutočne môžem zodpovedať som ja sám a môj tréner (ktorý tiež stále opakuje „Be present“). A pre nás oboch je určite veľkým posunom, že svoje slabé stránky sa mi podarilo minimalizovať, že idem v absolútnej pohode v rovnakom tempe ako minule.

V dobrej nálade prejdem checkpointom pri chate. Tento úsek idem o takmer desať minút pomalšie ako minulý rok, ale som s tým absolútne spokojný. Nie sme ani v polovici. Rozbieham sa po rovnom úseku okolo Tre Cime. Výhľady na ranné hory sú prekrásne. Potvrdzuje to aj dosť turistov a fotografov, ktorých stretávame napriek tomu, že je len sedem ráno. Obkrúžime celý masív a dostávame sa na tú fotogenickejšiu stranu Troch štítov,Vidím blesk fotografa ako sa snaží zachytiť bežcov. Upravím si číslo, nech sa potom fotka ľahšie nájde. Pri preberaní fotiek po preteku zistím, že aj LUT už technologicky postúpil a na získanie fotografií nepotrebujem zadať svoje štartové číslo, ale spraviť selfie. Systém na rozpoznávanie tvárí automaticky nájde všetky, kde sa vyskytnem.

Nasleduje najdlhší zbeh, desať kilometrov a tisíc metrov dole. Na začiatku technické zbehy, kamenné schody, dole v údolí príjemnejšími štrkovými chodníkmi. Tre Cime sú v plnej kráse naľavo od nás a my klesáme rýchlo a zbesilo. Teraz skutočne cítim, ako ma tréning posunul. Beží sa mi ľahko, nohy našľapujú s istotou a ani hlbšie zoskoky im nerobia žiaden problém. Balancovanie tempa pri takom technickom zbehu je celkom delikátna operácia. Človek to nechce úplne pustiť, lebo brzdné sily pri došľape postupne rozbijú kvadricepsy aj šľachy a príde bolesť. Brzdiť logicky nepomáha výslednému času.

Dole v údolí ešte leží ranný opar a ja bežím skutočne s radosťou a rýchlo. Ak mi niečo priniesol tréning počas posledných dvoch rokov, bola to schopnosť počúvať svoje telo. Pri každom došľape viem, čo bolo dobré a čo nie a sústredím sa na vylepšenie v nasledujúcom kroku. Verím že tak budujem svalovú pamäť, ktorá mi umožní absolvovať zbehy v budúcnosti oveľa lepšie. Keď sme pri tom počúvaní tela: áno, brucho stále bolí a teraz je tento pocit zosilnený rýchlosťou a skokmi. V eufórii si vravím že všetko alebo nič, zatnem brucho a valím ďalej. Čoskoro je tu údolie, odbočíme doľava a okolo jazera prichádzame na trojkilometrový úsek štrkovej cyklotrasy popri hlavnej ceste. Toto je najnenávidenenejšia časť trasy. Nekonečná „false flat“ cesta na hlavný checkpoint tesne za polovicou trasy. Slnko už začína poriadne páliť.

Nakoniec sa spredu začne ozývať hluk a hudba a ja vbieham do sedla Cimabanche, kde je veľká občerstvovačka a kde ma čaká môj support tím. Sme na 67. kilometri a máme v nohách 3000 metrov stúpania. Pribieham o dve minúty skôr ako pred rokom. Čo je ale hlavné, tento posledný segment od Tre Cime idem o 15(!) minút rýchlejšie ako minule. Oplatilo sa tie kopce trénovať.

Členvia support tímu si ako spravni cyklohipsteri vychutnávajú kávičku a už z diaľky mi mávajú. Meníme fľašky s vodou a gely, prezliekam spotené tričko, a posťažujem sa na brucho Rozmýšľam čo si mám dať na jedenie. Jedna čokoláda sa zdá ako správna voľba, keďže s ňou mám dobré skúsenosti.

Nezdržujem sa. Spomienka na Romana, ktorý ma supportoval minulý rok, ma ženie ďalej. Vynadal mi, že som strácal čas fotením Tre Cime a vymenil obsah vesty asi za 3 sekundy. Ďalej ma poslal so slovami, ktoré by nezasvätenému mohli znieť ako „veľmo škaradé“, ale ja som vedel, že sú moja vzpruha. Teraz je s Luigim v USA na Western States. Štartujú dnes o druhej poobede. Dám si len pomaranč a marhuľu a idem do druhej polovice.

Čaká nás desať kilometrov s prevýšením asi 500 metrov ako príjemný začiatok dopoludnia. V podstate sa treba vyškrabať do priesmyku Lerosa vo výške asi 2000 metrov a zbehnúť dole na chatu Malga Ra Stua. Tento úsek je pekný, hlavne horské lúky na jeho vrchole. Strmý vzostup do sedla je ale ťažší ako som čakal. Brucho bolí viac a ja robím všetko preto, aby prestalo (netreba ísť do detailov). Nepomáha. Do sedla preto prichádzam neskôr ako som chcel.

Zbeh na Ra Stua sú krásne lesné serpentíny, ktoré si užívam. Radosť z pohybu prevyšuje ostatné pocity. Na občerstvovačke kráčam do stanu s červeným krížom, lebo ma napadla spásonosná myšlienka, že by mohli mať niečo ako živočíšne uhlie alebo sódu bikarbónu, ktoré by mi pomohli. Slečna nerozumie veľmi po anglicky a na moje posunkové opisy probémov a návrhy riešení mi vraví, že je sestrička, nie doktor. Vďakabohu sa objavuje jej mladý pomocník, ktorý úplne paradoxne vie trochu po česky, takže robí tlmočníka. Konverzácia končí tým, že mi nevedia pomôcť, že doktor je len na Cimabanche. A že je teda len na mne, či budem pokračovať alebo nie.

Jasné že áno! Končím teda túto nikam nevedúcu diskusiu a pomáham si ako viem. CO2 je zlý pre klímu, ale mne musí pomôcť. Vypijem fakt veľa sýtenej minerálky a doplním to do prasknutia riadnym množstvom koly. Ďalšia občerstvovačka je až o 20 kilometrov, takže viac tekutín nezaškodí. Zoberiem do vesty pár čokolád a syrov, teraz nejem nič.

Strmo klesáme lesom do údolia po technických úsekoch pomedzi korene a kamene. Nie je to veľmi behavý úsek, s čím som rátal, keď som si žalúdok zaplnil tekutinami. Jeho efekt prichádza čoskoro.

Až je mi hanba medzi tými protiidúcimi turistami, ale liečebný efekt zvukov, čo mi vychádzajú z hrdla je dokonalýä. Na checkpointe Pian de Loa na osemdesiatom kilometri je mi takmer úplne dobre a začínam šľapať najdlhším stúpaním cez Val Travenanzes, desať kilometrov a tisíc výškových. Tento úsek všetci opisujú ako náročný a strašidelný, ale za seba musím povedať, že na tretíkrát je úžasný. Neustále stúpanie medzi majestátnými horami je náročné, a na pár miestach treba ísť opatrne. Pod úzkou cestou je zráz, ale inak je to trailová radosť. Na jednom mieste zo skaly padá potôčik ako sprcha a vyššie sa dá voda nabrať priamo z rýchleho prúdu horského potoka. Krása, ktorú si treba zaslúžiť.

Šiltovka namočená v ľadovej vode umocňuje môj znovunadobudnutý dobrý pocit a rozhodujem sa nesnažiť dohnať stratený čas. Za tých pár minút zlepšenia oproti minulému roku to nestojí. Som dávno za polovicou, hodinu dole už nedám. Tak si cestou natáčam videá a fotím. Je to odľahlé územie a pokiaľ sem človek skutočne nemá namierené, tieto krásy neuvidí. Carpe diem, baby.

V stúpaní predbieham dosť bežcov, ale keďže sa k nám pripojili aj účastníci UltraDolomites 80km, ktorý štartoval ráno, často sa im uhýbam. Majú v nohách „len“ 40 km a v noci spali, takže idú rýchlo. Sú aj menej zaprášení a zdá sa mi, že aj lepšie „ohodení.“

To ma vracia k úvahe zo štartu na tému ako sa zmenil trailový beh. Už dávno to nie je len záľuba vychrtlých introvertov a iných podivínov. Počas pandémie trailový beh obrovsky narástol a tým pádom sa v ňom začalo točiť oveľa viac peňazí a ľudí. Veď samotný LUT, UTMB a nová UTMB World Series sú dnes sčasti vlastnené molochom IronMan, ktorý patrí do portfólia investičných skupín.

Prvá vec, ktorú som si všimol, je množstvo bežcov a bežkýň, ktorí majú obuté Salomon S/LAB Ultra 3, top závodné tenisky za 160 EUR. Ak som ich nevidel päťdesiatkrát, tak ani raz.

Ja ako fanúšik Salomonu som samozrejme potešený, len sa divím, akú top výbavu majú často ľudia, ktorých forma nie je úplne top. Podobne si všímam okolo seba aj Hoka Tecton, s cenou okolo 200 EUR.

Ďalšia vec, ktorú si všímam sú tetovania. Lýtka a lakte potetované stromami a kopcami už sú takmer klišé, to tu má každý druhý. Ja som z tých prvých. Z nezáujmu ma dostáva len logo UTMB na lýtku alebo nápis „Trail Running“ okolo celého krku. Kedysi sme vtipkovali o maratóncoch a vegánoch. Ako zistíš že človek je jedným z nich? Ľahko, povie ti to sám. Rozmýšlam ako to aplikovať na tetovania trailových bežcov.

Na širokom štrkovom vrchole údolia už vidím ostatných len občas a tak ukončím svoju hejtovačku a spomínam na fotografa, ktorý zachytával bežcov ako preskakujú alebo brodia miesta, kde sa im divoké riečky postavili do cesty. Teraz je vody menej, takže fotky nebudú. Ale aj tak žiadne potoky nepreskakujem, všetko prebrodím. Ľadová voda je na nohy osviežujúca a v tomto teple budú o pár minút suché.

Malá chatka s kontrolou v lese nad údolím znamená deväťdesiaty kilometer, čiže už len štvrtina behu pred nami. Vždy je tu dobrá nálada. V studničke chladia pivo a ponúkajú syr a salámy. Nasleduje už len posledné stúpanie na kamenný vrchol údolia Ako vždy sú tu záchranári, čo ponúkajú vodu. Dám si rád a spomínam na minulý rok, ako som tu nečakane stretol Andreja Feika, ktorý ma fotil. Teraz je na Scenic Traile vo Švajčiarsku, písali sme si včra povzbudivé správy. Až večer sa dozviem, že Andrej si pri zbehu spravil niečo s kolenom a absolvoval let vrtuľníkom do nemocnice. Je mi to ľúto, vždy som otváral ústa nad jeho silnými nohami, ktoré dokážu zbombovať Borišov k chate dvakrát tak rýchlo ako ja.

Rýchly zbeh po kamenistej ceste na Col Galina je chuťovka. Cesta ide cez tunel v skale, kde opäť chýba fotograf. Na Galine je super nálada, ľudia kempujú na dekách čakajú na svojich bežcov. Kričí na mna Martin Juran, ktorý si dal vo štvrtok Cortina Skyrace a teraz čaká na Jara Číka, ktorý beží UltraDolomites. Od Malga Travenanzes som sa posunul o 20 miest dopredu, ale oproti minulému roku idem o 25 minút pomalšie. Som s tým zmierený, stratu na Ra Stua sa neznažím dobehnúť. Deň je krásny.

Tažko je si predstaviť, že počas prvej svetovej vojny v týchto priesmykoch prebiehali ťažké boje a vojaci tu umierali ako muchy. Museli prežiť dve kruté zimy vo výškach až 4000 metrov, dotiahnuť tam techniku a zároveň bojovať o svoj život. Nad týmto priesmykom sú v skalách tunely, ktoré vojaci museli vysekať, aby sa mali kde žiť. Taliansko sa totiž vtedy rozhodlo vyhlásiť vojnu Rakúsko Uhorsku a zobrať si územie južného Tirolska, ktoré už pár storočí patrilo Viedni.

Je to jedna zo strašných kapitol dejín, ktorú si miestni pripomínajú doteraz. Lyžiari, ktorí si robia selfíčka s Bombardinom na svahu na Marmolade nevedia, že v ľadovci boli vybudované siete tunelov, kde vojaci žili celé mesiace. Na svahoch naokolo ľudia našli v 20. storočí množstvo kostier v rozpadnutých uniformách. A mumifikované postavy mladých vojakov sa v ľade nájdu aj dnes. Mŕtvych často hádzali do skalných medzier, v tých podmienkach nebolo kde pochovávať.

Z temných úvah ma vytrhne posledná chuťovka, stúpanie na Rifugio Averau, posledný strmý úsek pred záverom. Stále sa mi ide vynikajúco aj keď telo už cíti asi šestnásť hodín na nohách. Zbeh na Passo Giau ponúka výhľady na štíty zaliate poobedným slnko a hadiaciu sa cestu pod nami. Musím si pripomínať, že treba pozerať pod nohy. Stále sa nájdu porozhadzované kamene a telo a pozornosť už nie sú úplne fit.

Supportný cyklistický tím sa slní na Passo Giau a hovorí, že vyzerám lepšie ako ráno na Cimabanche. Nuž keď nebežíš s kameňom v bruchu a si celý deň v horách, opeknieš. Hovorím, že do dvoch hodín sa vidíme v Cortine. Pätnásť kilometrov, pár výškových a som doma. Ale ako sa vraví, ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch.

Na nasledujúci úsek sa teším, zelené pláne pripomínajú Škótsko. Za nimi je škaredý skalnatý technický úsek, na ktorý som pred rokom strašne nadával, lebo moje unavené nohy už nedokázali skákať po skalách. Opakujem sa, ale nič lepšie ako tréningy výbehov a zbehov na trail neexistuje. Musel som sa sústrediť, ale prebehol tie skaly priam elegantne. Faktom ale je, že v takýchto neskorých etapách ultra už hlava veľmi neslúži a musím sa nútiť pozerať na cestu pred seba. Párkrát slabo zakopnem, aby mi trasa dala výstrahu, ze koniec je až keď je koniec.

Mobilná kontrola na Mondeval pred posledným krátkym výbehom. Dvanásť kilometrov do cieľa. Deväť desatín za mnou. Hlavný pocit je radosť z behu, vzduchu a hôr. Dokonca aj vzdialené vrčanie motoriek z Passo Giau ma teší, aj keď ho v horách nemám rád. Oveľa odpornejší je hluk motorových píl, ktoré som pred týždňom vo Vrátnej počul celý deň. O výhľadoch na barbarské holoruby ani nevravím.

Prebehnem malé rebro a otvorí sa predo mnou celé údolie, v ktorom sa krčí Cortina. Anglický idiom „Smell the barn“ čiže cítiť stodolu (od toho, že sa kravy po celom dni vracajú domov) je pre mňa úplne namieste. Minuloročný čas už neprekonám, ale pod osemnásť hodín by som to mohol dať. Dole kopcom medzi skalami bežím naplno. Nohy idú bezchybne.

Vytiahnem kamerku, aby som natočil Cortinu v diaľke a teším sa ako budem strihať video z behu. Ruka drží kameru, oči hľadia dopredu. Dúfam, že mám Cortinu v zábere. Pozriem na displej v pravej ruke. Mikrosekunda prázdna, chuť adrenalínu na jazyku a pristávam bolestivo na kameňoch. V zvírenom prachu sa bolestivo ponaťahujem. Žiadna zlomenina. Kamera oškretá na zemi, stále ide. Na to, že ju mám pár dní, už so mnou trpí.

Nemám čas si nadávať, zdvíham sa a idem ďalej. Narazený bok bolí. Inak všetko v poriadku, zdá sa. Pravá dlaň sa mi nejak potí. Aha, tak to nie je pot, ale krv. Olížem zmes krvi a prachu. Po chvíli vidím, že mám celú dlaň od krvi a kvapka už je aj na buffke Psotkovho memoriálu, ktorú mám na zápästí. Tak to teda nie, to je zďaleka najkrajšia buffka akú mám.

Samozrejme, keď mávam rukou, tak sa tam valí krv. Ale bežať s rukou nad hlavou tiež nie je dobrý nápad. Zatnem päsť, nech si rany zatlačím prstami a valím. Posledná občerstvovačka na chate Croda di Lago je pred mojimi očami. Maximálne kilometer.

Tam rovno mierim hneď do doktorského stanu, odolávajúc ponukám na vodu alebo ovocie. Vďakabohu mladý doktor vie po anglicky, takže mu ľahko vysvetlím, že som debil a dôsledky tohto faktu. Otvorím dlaň, ktorá je celá v krvi a on sa na chvíľu sa zatvári zdesene. Hovorím, že to nie je určite zlomené. Posadí ma a odbehne. Vracia sa a polieva mi dlaň dezinfekciou. A áno, ukazuje sa, že to more krvi bolo z pár rán na dlani. Nič hrozné.

Sedím a podľa príkazu čakám. Osemnásť hodín to už asi nebude. Ale tento posledný úsek som zbehol o 7 minúť rýchlejšie ako posledne. Aj s krvavou akrobaciou. No, aspoň niečo, vravím si.

Po pár minútach na vzduchu mi ruku zafačuje a veliteľsky vraví „Go!“ Asi vidí, ako som sa rozsedel. Tak dobre, toto už bude rutina. Koreňový zbeh lesom a potom Cortina. Stále v sebe živím nádeje na čas začínajúci sedemnástkou, ale úpravy trate v lese kvôli ťažbe dreva prinesú pár stúpaní a teda svoje šance nevidím veľmi ružovo. Aj napriek rýchlosti vidím, že slovo „ťažba“ tu má úplne iný význam ako napríklad vo Vrátnej. A to ani nie sme v národnom parku. Ako to robia, že les nevyzerá ako po apokalypse? Žeby pohľad na prírodu ako na niečo viac ako zdroj surovín na rýchle zbohatnutie?

Lúka, prvé domy, asfaltový zbeh. Niekto na mna kričí po slovensky, že už len 5 minút. Nepozerám na na hodinky a idem proste na maximum. Cortina, ľudia povdzbudzujú. Krátky kopček idem krokom, aby som vybral kameru na finiš. Z dodávky na mňa kričí chalan po česky niečo v zmysle „Makej vole!“ Neviem či ma pozná, alebo je slovenská vlajka na čísle tak viditeľná.

Hlavná ulica, talianska nálada. „Bravo!“ Kamerku držím v ľavej ruke, nech tú pravú ofačovanú nie je moc vidieť. Ak sa tu potknem, tak sa fakt rozosmejem, aj keby som si rozbil hlavu.

V cieli pozriem na hodinky, 18 hodín 7 minút. 24 minút navyše oproti minulému roku. Dobieham však veľmi v pohode, minulý rok som šiel na doraz. Telo splnilo, čo malo. Môžem teda myslieť, ako pôjdem o dva mesiace UTMB.

Cyklisti mi niečo hovoria, ale nerozumiem čo. Runner’s high v plnej intenzite.

Nie som taký majster slov, aby som vedel opísať pocity v cieli ultrabehu. Eufória zmiešaná s bolesťou, zadosťučinenie, ktoré prekoná aj odchýlku od časových plánov, naplnenie krásou prírody a trochu aj hrdosť, že som sa prekonal.

A samozrejme vďačnosť svojmu supportu. Ďakujem!

Lavaredo Ultra Trail vyhral po druhýkrát Hannes Namberger v novom traťovom rekorde 11:56:28. Medzi ženami víťazí Mimmi Kotka s časom 14:51:25. Ja končím na celkovom 144. mieste (z 1135 finišerov), 32. v kategórii mužov 40-44H (z 235).

Medzi bežcami zo Slovenska dobehol prvý Miro Varga s perfektným časom 15:15:50 a vyhral svoju kategóriu 45-49H. Druhý bol Tomasz Kik, ktorý aj s podvrtnutým členkom zabehol parádny čas 15:47:32.

Sumár slovenskej účasti na LUT 2022:

Poradie	Meno	Klub	Kategória	Čas
1	Miroslav Varga	Fatra Outdoor Team	45-49H	15:15:50
2	Tomasz Kik		40-44H	15:47:32
3	Milos Halecka	startovaciaciara.sk/Proh8Running	40-44H	18:07:48
4	Jan Filka	CF LM	20-34H	18:45:08
5	Silvester Pastucha		45-49H	19:13:03
6	Jozef Zamora		40-44H	20:44:45
7	Tomáš Kišvince	Bear Foot Poľana	35-39H	21:47:08
8	Martin Detvaj	ZOBOR 1000+	45-49H	25:13:42
9	Matúš Sojka	Devínske snežienky	35-39H	25:14:49
10	Florian Kevicky		50-54H	25:55:06

A kvôli tomu videu som sa skoro prizabil: