Na tieto preteky som sa špeciálne tešil, pretože ako trenčiansky rodák mám túto časť Strážovských vrchov veľmi rád a až na prvý úsek do Petrovej Lehoty som na jej trase dral tenisky mnohokrát. Z nejakého dôvodu som sa Strážovskej však doteraz nezúčastnil.

Zároveň som sa chcel otestovať, ako vyzerá moja príprava na Lavaredo, ktoré sa bude konať o pár týždňov. Počas zimných mesiacov som veľa vertikálnych metrov nenabehal, sústredil som sa hlavne na rýchlosť a fitness. Maratón vo Viedni pred dvoma týždňami mal byť symbolickou bodkou za touto etapou. Zlepšil som si na ňom osobák o takmer polhodinu, takže rýchlosť by som nohách mohol mať. Kopce som však nebehával takmer žiadne, čiže som rátal, že v tejto oblasti to nebude ideálne. Plán bol jednoduchý: sústreď sa na výstupy a zostupy, netlač to na hranu a testuj príjem potravy. Čokoľvek pod šesť hodín je dobrý čas. No dobre, pod 5:45.

Sobota ráno v Tepliciach je pod mrakom, predpoveď hlási aj nejaký ten dážď, ale nemá byť veľmi teplo, takže podmienky ideálne. Trochu váham nad paličkami, ale nakoniec sa rozhodnem, že stúpanie na Baske a strmina na Vápeč stoja za to, aby som si ich vzal. Na námestí už sa registrujú bežci a nedočkaví psí účastníci hlasno oznamujú ospalému mestu, že sa tu niečo deje. Vidím Maťa Halásza aj Maja Priadku, takže je mi jasné, kto sa pobije o prvé miesto.

Na registrácii vrátim Radovi tabuľky so šípkami, ktoré mi ostali v batohu od odznačovania poslednej Ponitrianskej stovky. Našťastie mi nevynadá a dá mi číslo a kontrolkartu. Ľubica popraje dobrý beh a ja sa môžem pustiť do konverzácie s pár známymi tvárami. Na moje potešenie sa objaví aj Dalibor Dvorštiak, ktorého som už dávno nevidel a na moju otázku, či sa konečne končí jeho pauza s behom len so smiechom vytiahne kúpeľný preukaz so záznamami o procedúrach. Aha, takže on je tu ako kúpeľný štramák, nie ako účastník. Tak veľa šťastia pri rekonvalescencii! Luigi sa chystá na Western States, nemá v pláne to dnes veľmi tlačiť. To je dobrá správa pre mňa, pretože by som sa rád za neho zavesil a nechal sa viesť, pokým to budem považovať za zdravé.

O ôsmej je odštartované a vybiehame cez pár uličiek smerom hore do lesa nad Teplice. Zásadná zmena oproti časom keď som netrénoval je tá, že takéto skoré výstupy môžem sebavedome bežať a nemusím kráčať, aby som si šetril nohy. Viem, že to zvládnu. Držím sa za Luigim a hneď po prvom výstupe sa od neho učím prvú lekciu o pacingu. Potom ako sa terén vyrovná, jeho tempo ostáva konštantné. Keby som šiel sám, určite by som na rovine pridal. Nemalo by to však význam, pretože by som sa len zbytočne unavil a nezískal tým nič podstatné. Tak sa držím v konštantnom tempe za jeho Salomonmi a ešte s niekým za chrbtom ideme spoločne lesom.

Postupne sa rozprší a ja si to užívam. Bežať v lese v teplom daždi bez toho, aby človek musel vyťahovať bundu je veľmi osviežujúce. Po chvíli si uvedomujem, že pod nohami sa nám niekedy objaví slušný blatový úsek, takže tí, ktorí pôjdu hlbšie v poli budú mať peknú šmýkačku od nôh tých pred nimi. Ten „niekto za mnou“ je Slávo Slezák a po chvíli ide predo mňa. Tempo má super a mne je ľahšie, keď za mnou nikto nie je.

Na K1 v Petrovej Lehote nás čakajú opäť Ľubica a Rado. Naberám si vodu do jednej z dvoch fľašiek, jedlo neberiem. Môj nutričný plán je jednoduchý: každú hodinu cca 250 kalórií a pol litra vody, presne ako hovorí Jason Koop. Mám teda päť Springov, ktoré si dám vždy o celej hodine plus dva Maurteny, keby ma vypínalo. Luigiho mám stále na dohľad, čo je dobre. Nerobím si ilúzie, že dobehnem do cieľa zároveň s ním.

Za Petrovou Lehotou prebehneme hlavnú cestu na Bánovce a začína stúpanie na Baske, najvyšší bod preteku. Tuto to už veľmi dobre poznám, vyberám paličky a polobehom, polokrokom stúpam hore. Viem že les sa otvorí až hore, dovtedy ma čakajú len nejaké tie priehľady do doliny. Hore pred sebou sem tam zazriem Sláva ako stúpa aj on. Lúku s chatou hore na Baske som zažil za každého počasia. Aj počas leta, keď tam skupiny ľudí varia guláš a pozývajú spoteného bežca na pivo, aj cez zimu, keď je všade sneh, značka nie je prešliapaná a zavretá chata vyzerá osamelo a strašidelne. Tu si ma odchytí tajná kontrola, cvakne kontrolkartu a posiela ďalej po hrebeni (tss, šak viem). Začína najviac otvorený úsek trasy, s výhľadmi na obe strany. Ale mraky nám dnes túto radosť nedoprajú.

Zvlnený hrebeň si užívam v behu, paličky sú zbalené. Trasa bude postupne klesať na Homôlku, takže sa nemusím šetriť a môžem pridať. Takto pred rokom by som nemohol. Boľavé triesla a kolená mi dlho kazili snahy o kvalitné zbehy. Recept bol jednoduchý: cvičiť core a stabilitu a aktivovať sedacie svaly . Nohy získali na sile a sebavedomí a nemuseli ich kompenzovať svaly práve okolo bedier. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, ako je telo celkovo prepojené a ak je niekde nerovnováha, spôsobuje to reťazovú reakciu, Môžem teda „dupať“ a tešiť sa z toho. Sem-tam príde malá akrobacia na blate, tak si pripomínam, že sa mám pozerať pod nohy. Vytknutý členok mi nestojí za to, aby som si zažil to povestné „vy jste se kochal, pane doktore“.

Super zmoknutý a dobre naladený dobieham na K2, kde mi ponúkajú aj uhorkovú vodu, ale spomieniem si na Dalibora. Nie som si totiž istý, či nemá v pláne dôjsť v rámci kúpeľnej kúry až sem a vypiť celú fľašu. Ako sa neskôr ukáže, pár poriadnych hltov tohto zázračného slaného nápoja by asi zmenilo mnoho vecí. Doplním teda len pol litra vody. Vďaka hlavnej ceste je na Homôlke aj pár povzbudzovačov, takže ma vyprevádzajú potleskom a ja vyrážam do druhej polovice preteku a do kopca smerom na Vápeč. Luigiho už nevidím, Slávove žlté tričko zahliadnem len niekedy v diaľke pred sebou. Za mnou je tiež prázdno, dvoch bežcov som zazrel len v sedle Trtávka, ako idú pár minút za mnou. Vždy tu behávam sám a tak mi vyhovuje vnímať krajinu opäť v inom počasí sám.

Na Vápeč vedie pár stúpaní cez lúky, prebeh po hrane zrázu s výhľadmi do údolia smerom na Teplice a táborisko na Srvátkovej lúke. Dnes tu nie je nikto, aj keď počas pekných víkendov je tu vždy rušno. Stúpanie je niekedy blatisté, ale keďže sú to známe končiny, mám pred sebou posledný vrchol pretekov a nemám na sebe žiaden vnútorný tlak na výsledok, ide sa mi s ľahkosťou na duši. V lese počujem pár hlasov, okolie Vápeča je frekventované takmer vždy. Dážď už je minulosť, v lese je vlhko a na mňa trochu dusno. Pri stúpaniach sa potím. Vtedy ma prvýkrát napadá: mohol som si zobrať soľné tablety, dnes už je dosť teplý deň. Ale upokojuje ma myšlienka, že za Vápečom trasa už v podstate ide len smerom dole a lesom. Ako sa ukáže, nebolo to také jednoduché ako som si predstavoval.

Oproti zo svahu ide pár turistov a ja sa opať divím, v akej všelijakej obuvi ľudia vedia chodiť do lesa. V strmej lúke pod Vápečom za sebou počujem nejaké rytmické funenie. Obzriem sa a vidím ako ma dobieha Ivana Líšková. Podľa rytmu dýchania tiež nejde úplne „na pohodu“ ale tempo má o kus lepšie ako ja aj bez paličiek. Vymeníme si pár slov na tému „teplo“ a už ju vidím ako pomaly mizne nado mnou. Nakoniec skončí na piatom mieste ako prvá žena. V sedle Palúch pod Vápečom pridám na finálny útok na vrchol. Stretám zbiehajúceho Sláva, Luigi je teda už niekde na ceste dole. Vyškriabem sa na strmý vrchol a kochám sa výhľadom. Spravím si povinné selfie na samokontrolu a turistky sa mnou vravia, že mi uhnú z fotky, aby ju nekazili. Odpovedám, že nie je treba, že nie som influencer, je to na kontrolu. Ako je vidieť, jediný, kto fotku kazí, som ja.

Na vrchole celkom pražilo, tak som si logol vody trochu viac a nechal len malú rezervu. K3 v Porube je blízko. Cítim ale, že mi začína chýbať voda. Zbeh dole poznám aj po pamäti. Strmákom od sedla Palúch lesom, cez malú lúčku, kde sa vždy – aj teraz – kochajú turisti vyčerpaní stúpaním na vrchol. Jedným z pozitív tréningu stability je aj to, že dokážem oveľa lepšie kontrolovať zbehy po kameňoch a koreňoch. Využívam to aj tu. Trošku ma ale znervózňuje to, že mi niekedy nohou trhne kŕč, ale nič hrozné to nie je. V Porube si musím dať na kontrole soľ alebo magnézium. Tiež ma to mohlo napadnúť, že u nás už jar nebýva. Po zíme príde rovno leto a mne teplo nevyhovuje. Spomeniem si ako, som na Transylvanii 100K dostal kŕče práve vtedy ako ma obehol Andrej Feik. Dosť sme sa bavili na tom, že jeho vtedy práve prešli, čiže mi ich asi odovzdal a teda kŕče sú nákazlivé. Na občerstvovačkách som na otázku ohľadne soli dostával rovnakú odpoveď: „Bohužiaľ nemáme, nie ste prvý čo sa pýta. Ale dajte si čipsy“. Následne som nemohol čipsy vidieť asi pol roka.

Na serpentínkach pod Vápečom stretám v protismere dosť turistov, orgovia upozorňovali, že tam pôjde nejaký turistický pochod. Aj tých som tu zažil dosť. Najbizarnejší bol asi na Štefana pred dvoma či troma rokmi, keď bolo strašne namrznutý sneh. Zbiehal som v bežeckých mačkách a aj tak ma kĺzalo. Oproti mne šla veľmi veselá a početná, domácou voniaca skupina turistov na tradičný výstup. Bol som pre nich evidentne dosť atrakcia, motivovali ma fľaškami a mnohí mali problémy so stabilitou nielen kvóli ľadu. Potom večer v správach som počul, že jeden z nich spadol z Vápeča a neprežil to.

Z lesnej cestičky zbieham na širokú zvážnicu a viem, že tam keď riadne dupnem, za chvíľu som v Porube. Vadí mi len to, že musím isť viac opatrne, kŕč sa ozýva častejšie. Vodu som vypil celú, premýšľam že sa napijem z potoka v ktorom som už viackrát zažil umývať sa SNPčkarov. Tento úsek až po Teplice mám rád aj preto, že v lete tu stretnem všelijaké existencie, ktoré idú cez Slovensko, osamelých turistov, páriky, alebo priateľského Čecha s pivom v ruke.

Dobehnem do Poruby, doplním vodu a vyexujem radler. Na soľ samozrejme zabudnem popri tom ako odmietam ponúkané pagáče. Občerstvovačky na Slovensku sú proste top. Po asfalte zbehnem okolo domu, v ktorom vždy niečo robia (ale naozaj vždy ked idem okolo – pília, režú, opravujú nejaký stroj. Neviem čo iné robia okrem toho).

Začínam cítiť, že tento beh bude o príjme energie a tekutín a porovnám ho s tým, čo radí Jason Koop. Som na kilometri 35, bežím niečo cez tri a pol hodiny, takže to vychádza nasledovne:

• 0.5 až 1 liter tekutín na hodinu, podľa individuálnych potrieb a podmienok: zatiaľ som vypil liter a pol. Štartoval som s prázdnymi fľaškami, lebo som sa napil pred štartom, na dvoch kontrolách si doplnil po pol litri a teraz ešte plechovka radlera. Som na tej najspodnejšej hranici limitu a pri mojom objeme potenia to je veľmi málo
• 200 až 300 kalórií na hodinu: tu je moja overená značka Spring Energy. Každú hodinu zjem jeden. V poriadku.
• 600 až 800 mg sodíka na liter tekutín: Spring má len 60, Maurten podobne, takže s kŕčmi dnes bude zlé.

V dedine sa značka opäť začne dvíhať, cez večne rozblatený potok, cez hlavnú cestu až na obhospodarované lúky. Dobiehajú ma dvaja chalani a na trochu neistej značke na lúkach držím čelo našej skupinky. Po chvíli ich ale púšťam, lebo kŕče v nohách pribúdajú. Nevadí, trochu spomalím, rozhýbem nohy a bude opäť všetko v poriadku.

Poslednýkrát sa pozriem na Vápeč za nami a už zahýbame do lesa na posledných trinásť kilometrov, ktoré mnohí opisovali vo svojich reportoch ako nudné. Ja ich mám ale veľmi rád, je to príjemná zvlnená lesná cesta kde sa dá bežať s radosťou. Blata pribúda a s mojimi piruetami v ňom aj kŕče. Častejšie preto musím spomaliť, vytriasť nohy a krokom pokračovať. Ako ma predbiehajú ďalší a ďalší bežci, klesá aj môj morál. Skúsenosť však hovorí, že každý kŕč raz prejde a tak pokračujem ďalej. Vytiahnem paličky, lebo kĺzačka v blate mi skutočne neprospieva.

Zrazu ma však obídu také mrákoty, aké som snáď ešte nezažil. Zastavím, opriem sa o paličky, zavriem oči a cítim ako po mne tečie studený pot, napriek tomu, že je mi teplo. Mám pocit, že keď povolím vôľu, v sekunde zaspím. Žalúdok sa skrúti. Rozdýcham sa, napijem trochu vody a rozbehnem sa. Neviem čo to bolo, ale snáď to už nezažijem. Ako sa ukáže, v tomto som sa veľmi mýlil.

Posledné kilometre cez les majú rovnaký scenár – tragický: donútim roztrasené nohy do behu, idem pomaly ale konštantne. Po pár minútach na mňa prídu mrákoty, zastavím, opretý v paličkách rozdýchavam tento stav a žalúdok na vode. Uhýbam sa bežcom, ktorí ma dávajú jeden za druhým. Takmer každý sa pýta, či som OK a ja len zakývam hlavou a odpovedám, že mám kŕč. Všetci s pochopením prikývnu.

Začínam byť dosť nahnevaný, sám na seba samozrejme. Toto mal byť úsek, ktorý som si plánoval užívať. Je to posledná štvrtina preteku, v podstate je to čisté klesanie a poznám to tu ako vlastné boty. Napriek tomu sa tu plazím ako troska a ľútostivo sa pozerám za každým, kto ma ofúkne. Najhoršie na tom je však to, že nohy sú úplne v poriadku. Cítim že sú silné a dokážu bežať. To si následne dokážem v nedeľu po preteku, keď si hneď ráno zabehnem a potom ideme na 110km bicykel po Bielych Karpatoch. Že som ja nemyslel na tie salt caps!

Pri zbehu z Omšenskej Baby skladám paličky a snažím sa využiť svoj hnev na to, aby som prekonal rozbité telo. V istých momentoch v tom dokonca nachádzam zvrhlé potešenie, keď hrám mentálnu hru v ktorej hlava a nohy kričia na zbytok tela, nech sa hýbe, aj keby malo vybliť všetky gely. Ultra je vždy o hlave, tak si vravím, že aj toto je forma tréningu. Nuž, z núdze cnosť, v tom sme my Slováci dobrí. Keď ma predbehne bežec so psom, už sa len usmejem a spomeniem na príslovečné ruské: „Chceli sme to spraviť najlepšie, ale dopadlo to ako vždy.“

Záver v lesíku nad Teplicami je o viacerých strmých stúpaniach v blate ale tu už duch kompletne zvíťazil nad telom a ťahá ho do cieľa. Už ma nikto nepredbieha, zbehnem okolo povestnej Ponorky do centra a pomedzi rodinky s deťmi dobieham do cieľa. Šesť hodín, deväť minút. Not great, not terrible, ale teším sa aj tak.

V cieli príjmem ponuku na magnézium od spolubežca a kladne odpovedám na niekoho otázku, či som OK. „Lebo v tom lese si vyzeral úplne bledý.“ Aha, takže až takto?

Exnem dve kofoly a na cieľové krupoto si nasypem silne nezdravý objem soli. Pri stole rozoberáme zažítky a s malým uspokojením sa dozvedám, že nie som sám, čo si prežil nejaké tie kŕče. Aj Luigi spomína, že ho to trochu chytilo, ale nie veľmi.
Zanedbal som logistiku pred behom, je to jasné. Teplo a vlhko, to je moja smrť. Preto som bol v juhovýchodnej Ázii len raz a neplánujem sa tam vrátiť. Na Kube som mal konštantný pocit na vracanie a nebolo to ani z rumu ani zo socializmu (aj keď….).

Ale čo tie mrákoty a roztrasený žalúdok? Tlačil som do seba overené dávky Springu a na konci dva Maurteny, nič čo by som nepoznal…

Po hodine diskusií pri stole sa zdvihnem a idem si hodiť sprchu. Cestou premýšľam, aké je po dvoch rokoch zrušených behov osviežujúce pripomenúť si, akí príjemní ľudia behajú ultra. Okrem toho, tieto kratšie behy majú čaro aj v tom, že končia počas dňa a ľudia v cieli nie sú tak rozbití, takže aj diskusie sú viac plné života.

Horúca sprcha ma vypne a zobudím sa až večer. Telo cíti, že bežalo, ale žiadne iné príznaky nemám. Začnem teda gúgliť tie svoje príznaky a po pár minútach je mi to jasné. Dehydratácia ako z učebnice. OK, takže už je mi jasné, čo sa stalo. Pol litra až liter tekutín za hodinu, podľa podmienok. Ja som za šesť hodín vypil dva litre.

Nuž, človek si môže pochvaľovať ako sa mu darí zrýchľovať vďaka tréningu, keď zlyhá v obyčajnej logistike pretekov… Soľ nad zlato a voda nadovšetko. Nad faktom, že som až po takmer štyridsiaty kilometer držal v prvej desiatke a nakoniec skončil 29. sa len pousmejem. Pekná lekcia.

Na druhej strane, nohy šli presne tak ako mali a vďaka Luigimu som sa naučil, že pacing je vec, ktorú treba mať v hlave ako súčasť plánu. Takže nakoniec sa všetko na dobré obrátilo.

Strážovská 50 bola veľmi príjemná a ďakujem za ňu všetkým organizátorom a dobrovoľníkom zo Slovak Ultra Trailu a všetkým, s ktorými som sa na nej stretol a mal možnosť s nimi stráviť naplňujúce momenty. Teším sa nabudúce!

A na záver si sem odložím pár motivačných fotografií na tému bežec a tekutiny. Fotiť sa už viem, ešte piť počas behu…

• 

• 

• 

•