Miloš HalečkaČasť prvá – úvod do diagnózy
Beh ma bavil celý život, ale nikdy som ho nebral takpovediac “vážne.” Jednoducho som si behal, najprv len kratšie vzdialenosti, potom nejaké tie polmaratóny, maratóny a nakoniec sa zo mňa stal “pacient” s diagnózou ultratrail.
Doteraz si pamätám ten magický moment na Ponitrianskej stovke v roku 2015, mojom prvom ultrabehu. Šli sme ho spolu s mojím podcastovým kolegom Mišom a boli sme vyplašení ako malí chlapci. Nemali sme potuchy, ako to bude prebiehať, naše telá nevedeli, či majú ísť rýchlejšie alebo pomalšie, pretože sme netušili, či budú mať dosť energie dať 105 kilometrov. Na tridsiatom kilometri ma začalo bolieť koleno a môj mozog si logicky vyvodil, že bolesť bude len rásť a okolo sedemdesiateho kilometra zahyniem. To som ešte nevedel, že počas ultrabehu človek vystrieda rôzne typy bolestí a väčšinou prejdú.
Šli sme preto veľmi pomaly a opatrne. Za Skýcovom sme chytili tmu a zároveň intenzívnu búrku, počas ktorej odstúpilo relatívne dosť bežcov. My sme sa počas najväčších hromov a bleskov nachádzali medzi dvoma kontrolami, takže nemalo význam sa vracať, len ísť ďalej. Búrka ale prešla a ďalej sme šli len nocou v daždi. Čelovka svieti dopredu do tmy, nohy rytmicky čľapkajú vo vode na lesnej ceste a počas stúpania na Tríbeč občas z diaľky preblesknú svetlá mestečiek v údolí. Sme sami, ale pred sebou aj za sebou vidíme v lese mihanie čeloviek podobných bláznov ako my.
A v tom momente zo mňa opadol ten latentný strach, ktorý som si niesol od štartu. Už som sa nebál, že to nedokončíme, telo nadobudlo sebavedomie, že to nejako dá. Ostal len takmer meditatívny pocit z nočného lesa, tmavej oblohy, výhľadov do diaľok, pocitu vlastnej malosti oproti prírode a zároveň radosti, že svojím behom som s ňou v súlade a vzdávam jej tým hold.
Odvtedy sa mnohokrát zopakoval, najmä po svitaní, keď lúče slnka rozžiarili kvapky rosy a tráve, v noci pri pohľade na hviezdy nad nami, alebo tesne pred východom slnka, keď zrazu človek začne vnímať masy hôr, ktoré ho obklopujú, ale pre tmu ich nevidel.
Skončili sme nakoniec s časom 21 hodín 53 minút a ani umiestnenie ku koncu rebríčka nám nepokazilo naše začiatočnícke nadšenie. Keď sme pri tom – jednou z krás utratrailu je pre mňa fakt, že aj keď človek nesplní svoj časový cieľ, stále dostáva veľkú odmenu v podobe úžasnej skúsenosti.
Preto sme v roku 2018 založili náš podcast, aby sme podobne poznačeným pacientom mohli prinášať informácie a zážitky tých, ktorí touto krásnou diagnózou „beh“ tiež trpia. Zároveň sme sa chceli rozprávať s tými, ktorí nám vedia poradiť, ako lepšie behať, trénovať, hýbať sa, či znášať zátaž. Všetky informácie, ktoré sme sa dozvedeli, sa vo mne ukladali a rástla potreba nejako ich zužitkovať.
Zároveň sa mi zhodou šťastných okolností v roku 2020 pošťastilo kvalifikovať a vyhrať lotériu naraz na dva veľké trailové behy – Lavaredo Ultra Trail a UTMB. Okrem veľkej radosti samozrejme nastúpili obavy, ako to zvládnuť a samozrejme šepkanie ega, aby som to dal čo najlepšie. Nastal teda čas začať brať beh vážne. Takže som to vzal ako znamenie a rozhodol sa, že tieto dve veci spojím dokopy.
A z toho vznikol plán urobiť rok 2020 rokom výzvy. Absolvovať relatívne náročné ale stále rozumné množstvo pretekov, zodpovedne sa na ne pripravovať a zužitkovať informácie, ktoré nám priniesli naši hostia. Skontaktoval som sa preto s Martinom Horniakom z Bodyworldu (poznáte ho z našich epizód o silovom tréningu pre bežcov a o doplnkoch výživy) a so športovým fyzioterapeutom Rasťom Petrilom z Vitalrehab. Dohodli sme sa, že popracujeme na tom, aby som tento šťastný rok využil na maximum.
Počas celého roka sa teda budem pripravovať pod dohľadom týchto dvoch pánov, ktorí si na mňa vymysleli množstvo spôsobov, ako zo mňa trápením vytvoriť lepšieho ultratrailového pacienta. A celý tento nápad vám chceme sprostredkovať prostredníctvom tohto blogu, aby ste sa aj vy mohli baviť a možno aj inšpirovať.
Tohoročný plán je teda nasledovný:
6. marca
Transgrancanaria, Gran Canaria
128km, 7 500m prevýšenie
Tento pretek som mal v pláne už minulý rok, ale týždeň predtým som ochorel a musel to celé zrušiť. Tak snáď to tento rok vyjde. Najviac sa bojím tepla, nad 20 stupňov je to pre mňa utrpenie.
18. apríla
Lazová stovka, Vrbové
114km, 3 600m prevýšenie
Krásny beh (kopanice sú kopanice) pod taktovkou Sláva Gleska a moja druhá účasť.
26. apríla
Kamzík Baba Kamzík
53km, 1 260m prevýšenie
Absolvoval som kedysi polovičnú trasu, takže to dám teraz naplno a otestujem regeneráciu tela týždeň po Lazovke.
26. júna
Lavaredo Ultra Trail, Cortina d’Ampezzo
120km, 5 800m prevýšenie
Opäť moja druhá účasť. Pred dvoma rokmi som si tú trasu užil v dobrom aj zlom a veľmi som sa chcel vrátiť do Dolomitov. Áčkový pretek – budem sa snažiť to dať čo najlepšie. Najväčšia obava: dlhé a relatívne technické zbehy. Pred doma rokmi som mal stehná tak rozsekané, že som aj dole kopcom musel často kráčať.
28. augusta
Ultra-Trail du Mont Blanc, Chamonix
170km, 10 000m prevýšenie
Vrchol sezóny, milovaný aj nenávidený UTMB. O 35 kilometrov viac ako som kedy naraz zabehol, o výškových metroch ani nevravím. Cieľ je so cťou dokončiť, ale za 8 mesiacov už snáď budem tak natrénovaný, že si môžem dať aj nejaký časový cieľ ?
Najväčšia obava: hm, kde tak asi začať v tom zozname…
Spolu teda takmer 600km po horách a dolinách štyroch krajín. Okrem toho sa určite pritrafia aj kratšie záležitosti, ktoré nemám naplánované a ak všetko pôjde dobre, na jeseň by som tento “Rok ďábla” uzavrel nejakým cestným maratónom, na ktorý si oblečiem finišerské tričko z UTMB a budem vyžarovať divošskú autoritu na okolitých bežcov.
Budem teda na tomto mieste túto svoju diagnózu dokumentovať, písať o tréningu, strave, výbave, psychických rozpoloženiach, úskaliach ale hlavne o radostiach, ktoré na ceste stretnem. Snáď vás to bude baviť tak ako mňa.
No vela zdaru, teda zdravia som chcel… Milos!
Mohol by si davat sem aj tréningové plány, nech je z čoho čerpať a pripravovať sa spoločne s tebou. Držím palce, ciele máš pekné ?
Presne toto mam v plane.
Super! Pekné čítanie. Mám radosť a držím palce / ako vždy /, budem sledovať online / ako vždy / a prajem dobré a pevné zdravie.
Prajem vela vela zdravia, tvrdohlavosti a veeela stastia 🙂 Velmi ambiciozne plany len co je pravda. Myslim, ze pri tychto vzdialenostiach nie je mozne si davat nejake casove ciele, maximalne plan „B“ – ak vsetko pojde ako po masle a plan „C“ – ak sa budem trapit. Plan „A“ je jasny vzdy – dojst do ciela. Urcite to tu budem aj ja rad citat, lebo nie je to zrovna standardny postup – prihlasit sa na velke mordy a potom zacat uvazovat o treningu :)))